reklama

9. Santiago de Atacama (22.8.-23.8.)

(Pozor, neviem preco ale internet explorer clanok nenacita! Pouzite prosim iny prehliadac) V auguste roku 2010 sme dvaja, ja a kamarát Janči, absolvovali trojtýždňovú cestu naprieč Peru, Bolíviou a Čile. Do tohoto krátkeho času sme sa snažili navšíviť čo najviac zaujímavých miest a vtesnať čo najviac zážitkov. Až teraz, po roku a pol sa mi podarilo dokončiť zápisky z tejto cesty a pripraviť fotky. Celý cestopis má 46 strán neformátovaného textu, ktorý obsahuje 28,920 slov. Aby toho naraz nebolo veľa, rozhodol som sa rozdelit text do 14 dielov, ktoré budem v týždenných cykloch publikovať. Ospravedlňte prípadné pravopisné chyby a preklepy v texte. Prajem príjemné čítanie.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)
Obrázok blogu

Autobusár nás varuje aby sme sa zbavili všetkého čo obsahuje koku. Tá je v Chile zakázaná a colníci striehnu na nepozorných a pomery neznalých turistov. Tí potom majú veľké problémy, z ktorých sa musia draho vykúpiť. Je to ľahký ale výnosný business pre colníkov. Takže si asi na tri krát prehmatávam a kontrolujem všetky vrecká, či som náhodou v niektorom z nich nezabudol kokový cukrík. Švajčiarka je smutná z toho, že musela zahodiť plný balík kokových listov. Vravím si sám pre seba „keby si sa bola podelila, nemusela by si ho teraz oplakávať“. Čaká nás takmer polhodinová zbesilá jazda dole kopcom, pri ktorej vyklesávame asi 2 tisíc výškových metrov. Rozdiel krajín vidieť hneď na ceste. Táto je sfaltová, rovná, bez jamy a výtlkov. Dokonca sú na nej nakreslené čiary a vymedzené pruhy tak ako to poznáme doma. Colnica sa nachádza až v meste „San Pedro de Atacama“, takže máme čas a vyplňujeme chilské papieriky. Do Chile sa nemôže dovážať žiadne ovocie, mäso, výrobky z mlieka, med, kvetiny. V kolonke či delkarujeme dovoz nejakých potravín radšej vyplňujeme „Sí“, aby sme sa vyhli zbytočným problémom ak by sa colníkom znepáčili naše tatranky či voda. Vstup do Chile je zdĺhavý a pomalý. Vstupné formality korunuje obrovský skenner, ktorý nám aj zapnú a ukážu ako funguje. Pcháme do neho naše veci a čakáme čo sa stane. Ozbrojenci okolo stoja s kamennou tvárou ale vieme, že čakajú len na to, kedy sa rozozvučí veľký červený maják na konci skenera. Čakajú aj na naše skratové konanie. Našťastie sa nič z toho nekoná, sadáme do autobusu a s ďalším papierikom vyrážame do mesta.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu

Santiago de Atacama, hlavná ulica s našou cestovkou.


Po pár minútach jazdy nás šofér vyhadzuje na rohu „Caracoles“ a „Calama“, presne pri jednej z mnohých miestnych cestovných kancelárií. Snažíme sa rýchlo zorientovať. Zisťujeme ponuky a možnosti. Dokonca tu aj menia peniaze. Už sme zvyknutí nesadať na prvý lep ktorý v novom meste uvidíme. Nechávame si ruksaky v agentúre a vydávame sa na krátku obhliadku. Zisťujeme tu vysokú koncentráciu turistov a tým pádom aj vyššiu cenovú hladinu tovarov a služieb. Tak trochu je to po lacnej Bolívii šok. Druhý šok je, keď si musíme zvykať na nový prepočet a musíme sa z jednotiek a desiatok preorientovať na tisíce. Namiesto dvoch, troch, piatich boliviánov, musíme rozmýšľať v tisíc či päťtisíc čilských pesos. Našťastie kurz do doláčov je ľahký a tak to ide celkom dobre. Obzeráme možnosti ubytovania a ceny v cestovných agentúrach. Rýchlo sa orientujeme aj v kartelových cenách výletov a vraciame sa do našej prvej agentúry, pretože si chceme zameniť aj peniaze. Skontrolovali sme aj ceny ubytovania. V agentúre si obejdnávame výlet do „Valle de la Muerte“ a „Valle de la Luna“. Stojí 12 šušťavých dolárov strýca sama. Ďalšiu várku dolárov meníme a dostávame za hrsť pokrčených a dolámaných pesos. Bránime sa, pretož oni nezobrali náš jemne natrhnutý dolár, nám však dávajú toto. Ženská sa bráni, že to nevadí a že nám ich v obchode zoberú. Nakoniec ustupujeme s tým, že ak nám ich nezoberú vrátime sa späť a urobíme jej tam parádny cirkus v slovenčine. Najviac pokrčených bankoviek sa našťastie zbavujeme hneď, pretože si za 13 tisíc pessos kupujeme lístok na nočný autobus do Arici. Ten odchádza nasledujúci večer, 15 minút pred desiatou hodinou. Pri autobusovej stanici nachádzame aj ubytovanie. Stojí 5 tisíc pesos a je v spoločnej miestnosti so šiestimi posteľami. Záchody sú čisté a v sprche dokonca tečie teplá voda. Hneď vedľa je „Polleria“ – predaj opekaných kureniec. Aj cena je príjemná, za 1850 pesos dostávame veľkú opečenú kuraciu nohu a plný tanier hranoliek. Chutí nám, porcia je veľká a dobrá. Odkladám si dvetisíc pokrčených pesos na nasledujúci deň. Po výdatnom obede kupujeme vodu a mierime do agentúry.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Valle de la Muerte, vzadu Licancabur.


V agentúre zisťujeme že sme prihlásení len dvaja a tak čakáme čo sa bude diať. Ženská nás odvedie uličkami do inej agentúry a tam nám povie že máme čakať. Tak tam čakáme a po pár minútach sa zjaví iná ženská s našimi menami. Funguje to, sadáme do autobusu a s inou výpravou vyrážame. Prvou zastávkou je okraj púšte Atacama s výhľadom na Kordiliery a krajinu. Stojíme na pokraji asi 100 metrovej prepadliny. Dominantou je opäť Licancabur. Takmer odvšadiaľ je vidieť jeho pravidelný kužeľ, samostatne trčiaci nad okolitou krajinou. Dozvedáme sa, že na jeho upätí sú pozostatky chrámu predinského obyvatľstva. Toto obyvateľstvo vyznávalo kult zeme. Inkovia vyznávali kult slnka a tak chceli byť k nemu čo najbližšie. Z ich doby preto zostali ruiny chrámu pod vrcholom Licancaburu. Naša sprievodkyňa nám tiež vypráva starú legendu o láske mládenca Licancabur k dievčine Quimal, ktorá ale milovala mládenca Juriques. Obligátny love triangle. Licancabur žiarlil a tak zariadil, ze Juriques bol sťatý. Nakoniec sa to všetko skončilo tak, ze kopce Juriques a Quimal sú blízko seba a dotýkajú sa tieňmi, zatiaľ čo Licancabur je bokom a zo sĺz si vyplakal lagúnku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Valle de la Luna, ale vypadá to tu skôr ako na Marse.

Po tejto zaujímavej legende sadáme do autobusu a ideme pozrieť „Valle de la Muerte“, údolie smrti. Dozvedáme sa tri rôzne legendy o vzniku mena a je na nás, ktorú si máme vybrať. Znamená to, že nikto nevie, odkiaľ sa vzal tento názov. Stojíme na mieste odkiaľ máme výhľad na údolie, posiate stovkami malých kopčekov. Vypadajú ako keby ich spravili ktrkovia, ale sú oveľa väčšia. Krajine opäť dominuje majestátny Licancabur. Po údolí smrti nasleduje prechádzka vyprahnutým korytom rieky do prehistorickej vodnej lagúny. Tá už dávno vyschla. V nie tak dávnych dobách, v poslednej dobe ľadovej, keď okolité vrcholy hôr boli pokryté snehom a ľadovcom, tiekli na tomto mieste rieky. Teraz zostali po nich iba suché korytá. Toto miesto sa hrdí ročnými zrážkami 2 milimetre. Život sa tu drží len vďaka oázam v okolí studní. Zrážky totiž padajú ďaleko odtiaľto v Bolívii či Argentíne na vrcholky šettisícových Kordilier. Väčšina stečie na východ do oblasti Amazonie. Iba časťsteká na západ, nie však povrchom ale systémom podzemných riek. Tam, kde tieto rieky pretekajú, vznilki miestne komunity. Takouto komunitou bolo aj San Pedro de Atacama, ktoré sa pôvodne volalo inak. Za svoj terajší názov vďačí španielskym dobyvateľom. Pôda na týchto miestach je bohatá na železo, preto je červená a obsahuje veľa soli, preto je bez života. Medzi tým sa nachádza ešte nejaká látka, ktorá sa zmenou teploty sťahuje a rozťahuje. To má za následok, že ráno a večer tieto skaly pukajú, ako keď sa láme sklo a človek má pocit, že sa to všetko okolo neho ide rozpadnúť. Dozvedáme sa tiež o spôsobe vrásnenia, kedy jedna doska naráža na druhú a je ohnutá a vyzvihovaná. Dokazuje to vrstvenie, ktoré bolo takýmto vyzdvihovaním zohnuté o 90 stupňov do vertikálnej polohy. Dobre je to vidieť vo „Valle de la Luna“. Na toto údolie je dobrý vyhľad z duny s príznačným názvom „Great Dune“. Je to najvyššia duna v tejto oblasti ale po poslednom zemetrasení poklesla o 7 metrov. Preto sa o ňu miestni boja a je chránená. Z vrcholu duny si obzeráme mesačnú krajinu údolia. Slaná červená pôda bez života a vertikálne zlomené sedimenty pripomínajú Mars. Ak by chcel niekto oklamať verejnosť tým, že bol na Marse, mohol by to natočiť tu. Nad tým všetkým v diaľke opäť vidieť Licancabur. Je vidieť celý pás Ánd, až do diaľky 100km, dominantou ale zostáva Licancabur. Ticho stojíme na dune a pozorujeme západ slnka. Genius loci toho miesta je dychberúci a veľmi ťažko opísateľný. Do San Pedra prichádzame po tme, aj keď je len niečo po siednej hodine večer. Plní dojmov navšetujeme našich poľsko-anglických kamarátov. Sú ubytovaní konfortnejšie ako my ale nám to nevadí. Vymieňame si fotky a zážitky z ciest. Oni sa vracajú nasledujúci deň do Bolívie a cez púšť chcú ísť naspäť do Uyuni a odtiaľ do Potosí. Lúčime sa až v noci a úplne zmorený si líham do postele. Nado mňou si ustieľa nejaká turistka. Po chviľke to pod ňou rupne a takmer ma zavalí. Nevydržali drevené rošty. Odporúčam jej zmenu postele a tak ide spať nad Jančiho. Ten o tom nevie, lebo je na záchode ale našťastie to jeho postel cez noc vydrží.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Západ slnka z Great Dune, áno opäť s Licancaburom.


Ráno vyliezame z postele až okolo ôsmej hodiny. Prvý krát čo nikam necestujeme, nikam nevyrážame alebo nemusíme byť o nejakej rannej hodine niekde. Využívame dobré sprchy ale aj to, že majiteľka nás tu nechala samých a niekam odišla. Zamkla ale kľúč nám nechala, takže ak by sme chceli odísť, cestu máme voľnú. Holíme sa a ja využívam jednorázovú žiletku, ktorú som si kúpil na ulici v La Paze. Využívame tiež internet a aj keď je pomalý a počítač mrzne, posielame domov správy. Oddýchnutí, čistí a oholení vyrážame na raňajky. Mestečko este spí a davy turistov z predchádzajúceho dňa sa niekam stratili. Je pondelok ráno. Robíme nákup a raňajkujeme tuniaka z konzervy priamo na námestí. Miestni psi už sa zbiehajú ale to nevedia že nič nedostanú. Chceme si požičať na pol dňa bicykle a máme ešte čas. Požičanie bicykla na pol dňa stojí 6 dolcov, na celý deň 10. Nám stačí pol dňa, večer odchádzame. Ruksaky nechávame v agentúre. Dostávame aj ručne nakreslenú mapu a vyrážame na výlet. Hňeď v úvode robíme chybu, zle bočíme a tak sa miesto na okružnú cestu v okolí mestečka dostávame na výpadovku, do púšte na náhornú plošinu. Zisťujeme a priznávame si omyl až na 20-tom kilometri, po 3 hodinách úmorného šlapania do kopca na poludňajšom slnku v nadmorskej výške takmer tri tisíc metrov nad morom. Aspoň že výhľady sú úžasné. Nezacláňajú nám totiž žiadne stromy ani iná tráva. Opäť vidieť Licancabur a za nami San Pedro de Atacama. Točíme to a zjazd je úžasný. Bočíme na vedľajšiu prašnú cestu a užívame si zjazd v teréne. Až teraz sa dostávame na cestu, kde sme chceli ísť pôvodne. Nevadí nám to, aj bol tento výlet pekný. Sme síce spotení, špinavý od prachu a nemáme sa kde umyť ale to neriešime. Neriešim ani obrovský slaný fľak na chrbte od ruksaku a Janči nerieši svoje ruky, spálené až po lakte. Sedíme na kraji mestečka, pred školou a pozorujeme ako idú deti zo školy. Sú štyri hodiny preč a oni až teraz idú zo školy. Iný kraj, iné učebné osnovy. Aspoň sa nenudia doma a nedrogujú. Vraciame bicykle, bereme ruksaky a mierime naspäť na námestie. Máme 4 hodiny do odchodu autobusu a nemusíme sa nikam ponáhľať. Večeriame kura v našej „Pollerii“ a pomaly sa zberáme na autobus. Čaká nás nočná jazda, takže si umývame zuby a pripravujeme sa na spánok. Autobus spoločnosti „Turbus“ odchádza niečo po desiatej hodine a pred nami je viac ako 800km cesty. Tá je našťastie celá asfaltová a tak rýchlo zaspávam. Spí sa dobre a budím sa až ráno, pred hraničným mestom Arica.

Pokračovanie o týždeň.

Viac fotiek na:

https://plus.google.com/u/0/photos/101753267359297794842/albums/5709455286210752097

Milan Balusik

Milan Balusik

Bloger 
  • Počet článkov:  14
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Pisem o tom, o com pisat chcem Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu