reklama

2. Lima (11.8.)

V auguste roku 2010 sme dvaja, ja a kamarát Janči, absolvovali trojtýždňovú cestu naprieč Peru, Bolíviou a Čile. Do tohoto krátkeho času sme sa snažili navšíviť čo najviac zaujímavých miest a vtesnať čo najviac zážitkov. Až teraz, po roku a pol sa mi podarilo dokončiť zápisky z tejto cesty a pripraviť fotky. Celý cestopis má 46 strán neformátovaného textu, ktorý obsahuje 28,920 slov. Aby toho naraz nebolo veľa, rozhodol som sa rozdelit text do 14 dielov, ktoré budem v týždenných cykloch publikovať. Ospravedlňte prípadné pravopisné chyby a preklepy v texte. Prajem príjemné čítanie.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu

Nad ránom ma budia autobusy, ktoré pod našim oknom vychádzajú z križovatky a teda zrýchlujú. Budí ma hluk ich poctivého naftového motora bez elektroniky a katalyzátorov. Musíme si zvyknúť na to, že je tu zima a to znamená, že slnko vychádza až o pol siednej ráno. Zapadá tiež skoro a už pred siedmouje tma. Ráno je sychravé, vypadá to ako keby v noci pršalo. To ale len padla hmla od mora, zvaná „garrua“ a stiahla so sebou smog. Vačsinu roka je Lima zahalená v tejto hlme a smogu ktorý prichádza z atlantiku. Tento opar sa drží nad mestom skoro celý deň, iba neskoro poobede, keď slnko vyhreje vzduch, sa vyčasí. V cene ubytovania je aj “desayuno”. Na raňajky máme čerstvú šťavu z papáje. Je to pre nás nová a zaujímavá chuť. Nepoznám tú chuť a tak mi to pripadá ako trošku pokazené. Našťastie z toho neskôr nemáme žiadne žalúdočné problémy. Dusíme do seba pomarančový džem a miešané vajíčka s párkom. Najlepšie raňajky aké sme mali. Už nikdy viac sme nedostali takéto honosné jedlo na ráno. Po raňajkách opúšťame hostel Collacocha. Jančimu to nedá a pokúša sa za nájsť hostel z Lonelyplanet. Našiel ho 2 ulice od miesta kde sme sa zložili. Dokonca sme včera išli okolo, ale nevšimli sme si ulicu. Presúvame sa k autobusom. Lima nemá centrálnu autobusovú stanicu a tak každá firma má svoje miesto, odkiaľ odchádzajú autobusy. Preto je dosť ťažké nájsť najlepší spoj. Po včerajšku to už mamé obehané a tak sa rozhodujeme pre firmu Tepsa. Jej bus odchádza o 14h. Cesta do Cusca trvá 20 hodín. Príchod je teda o 10h ráno nasledujuci deň. Lístok stoji 80 solov a autobus sa pýši prívlastkom “Presidencial Cama”. Autobusy v Peru sa delia na regular, semi-cama a cama). Regular znamená normálne sedenie, semi-cama je pololežadlo a cama znamená, že sedadlo sa dá sklopiť do vodorovnej polohy. To nám vyhovuje, keďže budeme cestovať aj v noci.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Teraz máme pol dňa na Limu. Z miesta, kde sa nachádzame sa dá ľahko a jednoducho dostať do dvoch najväčších destinácií Limy. Prvou je samozrejme centrum a tou druhou je luxusná štvrť “Miraflores” na pobreží Tichého oceánu. Prvý cieľ sa nachádza na sever po avenide “Paseo de la Rebública”, asi 8km, druhý cieľ je zasa južným smerom po tej istej avenide, vzdialený asi 6km. Na tejto triede premávajú mestké autobusy tak, ako ich poznáme z európy. Autobusy majú špeciálny koridor v strede cesty, takže sú nezávislé na premávke. Na zastávku sa dá vojsť až po zakúpení lístka v špeciálnej búdke ktorá sa nachádza pri každej zastávke. Aj takto sa dá zvýšiť zamestnanosť. Chceme sa previesť ale zisťujeme že je to pár zastávok a že tých 6km sa dá prejť aj pešo. Opäť sme radi, že nemáme naše bágle. Máme o starosť menej a lepšie sa nám chodí. Z letiska máme turistickú mapu Limy, ktorá obsahuje výseč Miraflores. Za necelú hodinku sme vo výseči a orientuje sa nám dobre. Luxusných a výškových budov pomaly pribúda. Vačsina z nich je ohradená vysokým murovaným alebo železným plotom. Niektoré majú na vrchu ostnatý drôt alebo sklo. Policajtov opäť pribúda. Asi vedia prečo ich tu majú. Oproti ostatným miestam ktoré sme videli, Miraflores vypadá naozaj dobre. Po ceste kupujeme prvú “Inka Colu”. Pre istotu kupujeme na úvod len pollitrovú fľašu. Názory na jej chuť sa na internete líšili a jej cena je vyššia ako cena porovnatelných nápojov u nás (kúpila to Coca-Cola, marketing a dividendy niečo stoja). Fotíme sa s ňou a následne ju koštujeme. Podobá sa na energetické nápoje ale tuti-frutti príchuť nie je taká výrazná. Tuti-frutti nám nevadí, dá sa piť. Preto kupujeme 2l balenie na cestu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Lima, obraz prvý - Miraflores


Miraflores je postavené na útese, asi 100 metrov nad morom. Najprv sa prechádzame po promenáde na útese. Obdivujeme domy, útes, more, teda celú panorámu ktorá sa nám naskytá. Fotím policajtky. Sú milé, smejú sa a vôbec im to nevadí. Dokonca mi aj pózujú. Prvé a posledné usmievavé policajtky. Medzi útesom a domami je ešte cesta a pláž. Útes je mimochodom zložený z kameňov a kamienkov pozliepaných blatom a nie skalou ako by sa mohlo zdať. To znamená že každý dážď z neho ukrojí a zosuvy tu nie sú nič výnimočné. Cestou na pláž jeden pekný zosun míňame. Nedokážem odhadnúť, kedy sa útes presunie k domom, ale asi to potrvá, keďže priemerne spadne v Lime 50mm zrážok ročne. Počas nášho výletu nezapršalo ani jeden jediný krát. Zchádzame dole a hneď nám podnikavci núkajú na prenájom surf. Čo na tom, že voda je studená a že na tom vôbec nevieme jazdiť. Dôležité je že zaplatíme. „You turist, you pay“. Odmietame a ideme kúsok ďalej, lebo si chceme symbolicky zmočiť nohy v Tichom oceáne. Janči si chce aj zaplávať ale vo vode zisťuje že nie vhodné obdobie na kúpanie. Je pod mrakom, more je rozbúrené, studené a nikto v ňom nie je. Okrem pár zúfalých sufristov. Aspoň symbolicky vkĺzame po kolená do vody, kým nás veľké vlny nevyženú. Voda je síce teplejšia ako vzduch, ale na kúpanie to naozaj nie je. Po ovlažení sa ešte chviľu túlame po útese a obdivujeme budovy. Za pár hodín budeme zízať na úplne iné budovy, budovy slumov a predmestí, takzvaných „calampas“. Keďže sa nám kráti čas, vydávame sa pomaly späť do Tepsy. Ideme opäť pešo, chceme nasať atomsféru a máme čas. Ideme teraz po opačnej strane avenidy. Tá predstavuje hranicu dvoch rôznych svetov. Na jednej strane Miraflores, vysoké budovy, sklo a čisto, na druhej strane nižšie domky, obité, ošarpané a o poznanie chudobnejšie. Nie je to však najhoršie, to nás ešte len čaká. Je tu živšie, ľudia sú na ulici. Ešte nie sme pripravení jesť na ulici, povedali sme si, že sa tomu vyhneme. Ulica ale ponúka veľa dobrôt, čerstého ovocia a nápojov. Zoznamujeme sa s nimi iba vizuálne, nechceme riskovať hneď prvý deň. V tržnici sa zoznamujeme s predajom mäsa a kureniec. Pekne im visia hlávky a od tých našich sa líšia tým, že sú žltšie a nepoznajú chladiaci pult. Ani ostatné mäso nevidelo chladiaci pult, iba muchy. Našťastie ich tu nie je veľa, veď je zima.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Kurence v tržnici


Na autobusovú stanicu prichádzame pár minút pred odchodom autobusu. Každý má svoje miesto rezervované a toto miesto sa rezervuje hneď pri kúpe. Keď sa vypredajú miesta, už by sme sa do autobusu nedostali. Aj keď všetko sa dá, ako sme okúsili neskôr. Zatiaľ sme ale boli v presvedčení, že sa to nedá. Keď nás pred nástupom policajt prešacoval a skontroloval s detektorom kovov, tak sme ani moc neboli prekvapení, ale keď nám zobrali otlačky prstov a naotčili si nás na kameru, mali sme divný pocit. Po takejto procedúre sa nám do autobusu nesadalo moc príjemne. Autobus bol ale luxusný, rozostup medzi sedačkami bol viac než postačujúci a okrem nôh sa mi tam bezproblémov zmestil aj príručný ruksak. Lehátko sa dalo sklopiť viac, ako sme zvyknutí z našich autobusov. Vedia, čo je 20 hodín cesty. Luxus autobusov, podobne ako ubytovanie sa s dĺžkou pobytu výrazne znižoval. Nie preto, že by nebol dostupný ale chceli sme viac splynúť s miestnym osadenstvom a takýto dlhý presun nás už nečakal. Kým sme sa vymotali z Limy, uplynuli asi 2h. Ani neviem, kde to mesto končilo, asi až vtedy, keď skončili posledné domčeky „calampas“, roztrúsené v púšti. To čo sme videli predčilo naše očakávania. Čím viac sme sa vzďaľovali z centra, tým boli domky menšie, horšie a nižšie. Okolité kopce boli úple zastavané malými domčekmi z pálených a hlavne nepalených tehál. Omietka a fasáda boli v týchto štvrtiach neznámim pojmom. Zvláštny kolorit tomu dodávali roksory, trčiace z nedokončených domov. To boli ale ešte tie lepšie domy, lebo mali betónovú konštrukciu a medzi touto konštrukciou boli murované. Neskôr sme videli malé domčeky asi 2x2 metre z rohoží, z vlnkovaného plechu, bez okien a niektoré aj bez dverí. Poobede sa ukázalo slnko. Možno preto, aby zjemnilo výjavy, ktoré sme práve videli. Na toľko šedej a červenej farby sme neboli pripravení. Nepočítajúc oblečenie domácich, to vlastne boli 2 prevládajúce farby. Nikde žiadna zelená, žiadny strom alebo tráva. Iba piesok, púšť, prach a v tom domčeky. I keď mi sme uháňali po veľmi dobrej ceste, pretože sme uháňali po panamerickej diaľnici, nikde v týchto štvrtiach sme nevideli asfalt, iba prašné a rozbité cesty na ktorých sa pohybovali poväcšinou pestro pomalované a hrdzavé autobusy „colectivo“, sem tam taxík a veľmi zriedka súkromné osobné auto. Celé to dotvárali elektrické stĺpy prehýbajúce sa pod úrodou namotaných elektických káblov. Ich spleť Janči nazval trefne snom elektrikára amatéra. A ešte nemôžem zabudnúť na odpad a psov. Odpad sa nekontrolovateľne váľal všade. Popri ceste, medzi domčekmi, na ulici, no proste všade, kde sa človek pozrel. Najzaujímavejším bol ale pulzujúci život a množstvo ľudí všade v uliciach. Veď čo budú robiť doma, keď tam skoro nič nemajú. Medzi týmto všetkým pobiehali svorky psov či psí samotári a vydedenci. Mezi Limou a Icou, predtým ako sa zotmelo, sme ešte zaregistrovali veľké množstvo kuracích fariem. Niektoré boli prázdne, niektore ale prekypovali životom. Neviem, prečo to tak bolo ale ako sme sa mali presvedčiť, kura je najobľúbenejším a najdostupnejším jedlom miestnych ľudí. Kto by ale čakal tisíc a jednu variáciu prípravy bude sklamaný. Väčšinou sa príprava kuraťa obmedzila na jeho pečenie a podávanie s hranolkami pod názvom „Pollo Broaster“. Čakali sme pestrejšiu stravu, ale keďže inkovia nevedeli písať, asi po sebe nezanechali žiadnu kuchársku knihu. Krajina pomaly ubieha, pomaly si zvykáme na prach, špinu a psov pri ceste, na nedokončene domy s trčiacimi roksormi, na štýl bez fasády a niekde aj bez okien.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Lima, obraz druhý - calampas


Do mesta Ica prichádzame už po tme. Na miestnom nástupišti máme pripravenú večeru. To je fajn. Na večeru máme, ako správne čitateľ predpokladá, kura. Po milej prestávke, ktorú ocenili najmä naše zadky, sa opäť súkame do busu, zaujímame polohu ležmo a zízame na film. Krátko po 19h nám volajú z letiska a potvrdzujú, že naše bágle prileteli. Maník na opačnom konci sa lámanou angličtinou uisťuje, že ich cheme poslať do Cusca. Všetko mu potvrdzujem ale pre istotu si znova všetko potvrdzuje. Som z toho trošku nešťastný lebo mi volá na súkromný mobil cez roaming. Z krátkeho telefonátu sa stáva niektoľkominútová záležitosť. Pri troche šťastia sa s nimi stretneme ráno v Cuscu.

Viac fotiek na:

https://plus.google.com/u/0/photos/101753267359297794842/albums/5709472908011799953

Milan Balusik

Milan Balusik

Bloger 
  • Počet článkov:  14
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Pisem o tom, o com pisat chcem Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu