Ráno vstávame skoro, pretože už o 7h máme stáť na námestí. Odtiaľ sa dopravíme do Paracasu a odchod na ostrovy je o 8h. Námestie je oproti všerajšku pusté a mesto sa len zobúdza. Stánkari pomaly vyťahujú svoje prenosné obchodíky a ponúkajú raňajky. Autobus trošku mešká. Po nastúpení ešte križujeme mesto a vyzdvihujeme ďalších turistov v ich hosteloch. Prechádzame cez miestny rybí trh a popri pobreží ideme do Paracasu. Zisťujeme že mestečko je veľmi pekné a útulné. Rozkladá sa viacmenej popri pobreží. Z hotelov sú priame vyhľady na more. Ubytovanie tu mohlo byť romantické. Niekedy človek spraví dobré rozhodnutie, niekedy nie.
Tursti sa pomaly zhromažďujú na móle. Usporiadatelia ich dávajú do radov, každy rad pre jednu loď. Stretávame tu nášho francúzkeho kamaráta z Arequipy. Kecáme ako sa má a tak. Doprava je zabezpečená rýchlymi člnmi, nie pufkajúcimi slimákmi ako v Pune. Cesta nám nebude trvať celý deň. Ono sa to ani nedá, pretože k ostrovom sa ide iba doobedu. Poobede sa menia prúdy a vietor a už sa nedá medzi ostrovmi manévrovať. Majú preto rýchle člny aby sa v záujme businessu mohli otočiť dva krát. Cesta preto ubieha rýchlo a príjemne. Lode sa obiehajú a skáču na vlnách, ako keď deti hádžu žabky. Sledujeme breh poloostrova rovnakého mena. Je tu prístav.
El Candelabro.
Za prístavom, vychádzame na otvorené more a dostávame sa k znaku ktorý sa nazýva „El candelabro“. Nikto nevie ako sa tu nabral, na čo slúžil a kto ho vytvoril. Je však skoro 200 metrov vysoký, čo sa z lodí ani nezdá. Hĺbka jeho čiar je 25 centimetrov. Celý je vytvorený v piesku. Za to, že ešte nebol zaviaty, vďačí miestnemu podnebiu. Z mora na breh, kde je geoglyf, nefúka a zrážok tu za rok padne len pál milimetrov. Jedna legenda hovorí že bol vytvorený kultúrou ľudí Paracas patriacich ku kultúre Nazca, iná zasa že slúžil španielskym kolonizátorom ako navigačný bod. Človek si môže vybrať.
Po obhliadke pokračujeme otvoreným morom k ostrovom. Je úchvatné sledovať scenériu vynárajúcich sa skál z mora. Na tomto skalnatom mieste nerastie nič, zato je však hojne obývaný pelikánmi, tučniakmi humboltovými a uškatcami. Ostovy sú posiate kolóniami pelikánov. Sú ich tu milióny a je to poznať podľa pachu z ich trusu a hluku ktorý robia. Trus sa nazýva guáno a používa na výrobu hnojív. Pred vynájdením umelých hnojív patrili tieto ostrovy k jedným z najväčších dodávateľov guána na svetové trhy. Dokazujú to mohutné nakladacie rampy postavené na skalnatých útesoch. Rampy slúžili na pristavenie obrovských nákladných lodí. V súčastnosti sa na ostrovoch guáno stále zbiera ale už nie tak intenzívne. Uškatcov a tučniakov je tu pomenej, zato sú však blízko k vode a tak sú vďačným premetom na fotenie. Člny sa postupne prepletajú pomedzi útesy a ich kormidelníci bravúrne manévrujú v mori medzi skalami. Práve kôli tomu, že more sa stáva rozbúrené je nebezpečné sem prísť po obede. V kúdoli exhalátov z motorových člnov, v smrade vtáčieho trusu a s doprovodom klopania zobákov, sledujeme toto úchvatné divadlo. Celý výlet trvá asi 2 hodiny a tak sme už o desiatej na pevnej zemi. Výlet pokračuje návštevou poloostrova na ktorom sa nachádza národný park „Paracas National“ ale my už túto časť nemáme zaplatenú. Nakladajú nás do taxíka a posielajú späť do Pisca.
Ostrovy plné pelikánov a guána. Vidno aj nakladacie rampy.
V Piscu dávame neskoré raňajky. Priamo na ulici, usadení na prenosnom bufete. Napchávame sa rôznymi žemlami plnenými bohvie čím, ale chutia dobre. Zapíjame to čersvtou sťavou z banánov, papáje a miestnej neprevarenej vody. S hygienou si už hlavy nelámeme. Zvykli sme si takto jedávať a nemali sme žiadne problémy. Snáď nebudú ani teraz. Autobus vyráža o pol hodinu skôr a stojí 18 solov na osobu. Našťastie ho míňame pri výjazde zo stanice a tak narýchlo naskakujeme. Vodiči sú zvyknutí naberať ľudí kdekoľvek. Ani tento autobus firmy „Flores Bus“ nemá kabínu vodiča oddelenú. Cesta ubieha v poriadku, autobus sa postupne napĺňa a Lima sa približuje. Zostáva nám posledný deň výletu. Do Limy dorážame neskoro poobede a do inej časti mesta než z akej sme vyrazili. Táto sa nachádza na ulici 28. Júla, keďže toto je spoločnosť pre miestnych a chudobných, nesídli na Javier Prado. Ulica je ale bližšie k centru, takže nám to vyhovuje. Chvíľu blúdime sem a tam a hľadáme ubytovanie. Po asi hodne blúdenia sa nám podarí nájsť ubytovanie na rohu ulíc „28. Júla“ a „Manco Capac“. Chlapík tu asi nikdy turstov nemal, pretože chce naše pasy a neskutočne dlho a poctivu všetko vypisuje. Pozerá na pasy a na nás ako keby sme boli z inej planéty.
Pisco - Plaza de Armas
Našťastie je izba dobrá, je asi na treťom poschodí, čistá, so samostatnou kupeľňou v ktorej dokonca tečie naozajstná teplá voda. Stojí 15 solov na osobu bez raňajok. Nevýhodou je, že máme vyhľad na rušnú križovatku a okno sa nedá celkom zavrieť. Podnebie v Lime je zlváštne. Mesto je zahalené v opare, akoby pred búrkou a slnko nevidieť. Po zotmení je hneď zima. Na okne sa nám do rána spravili mastné kvapôčky v ktorých pri pohľade z blízka vidno sadze. Parádny smog. Hneď máme z neho plné nosy. Ja zostávam na izbe a pozorujem ruch. Janči ide do internetovej kaviarne riešit poštu. Z okna vidím ako všetci sypú odpad na veľkú kopu na rohu križovatky. Nikde žiadne smetné koše, niekde žiadna metla. Všetko končí pod nohami ľudí, na chodníku alebo na tej kope.
Pokračovanie o týždeň.
Chuťovka na záver - veľmi ojazdená sprcha z nášho ubytovania v Piscu.
Viac fotiek na:
https://plus.google.com/u/0/photos/101753267359297794842/albums/5709449943622524945