12. Nazca (27.8.)

Autor: Milan Balusik | 7.5.2012 o 9:00 | Karma článku: 4,96 | Prečítané:  294x

V auguste roku 2010 sme dvaja, ja a kamarát Janči, absolvovali trojtýždňovú cestu naprieč Peru, Bolíviou a Čile. Do tohoto krátkeho času sme sa snažili navšíviť čo najviac zaujímavých miest a vtesnať čo najviac zážitkov. Až teraz, po roku a pol sa mi podarilo dokončiť zápisky z tejto cesty a pripraviť fotky. Celý cestopis má 46 strán neformátovaného textu, ktorý obsahuje 28,920 slov. Aby toho naraz nebolo veľa, rozhodol som sa rozdelit text do 14 dielov, ktoré budem v týždenných cykloch publikovať. Ospravedlňte prípadné pravopisné chyby a preklepy v texte. Prajem príjemné čítanie.

Auotbus vyráža s polhodinovým meškaním. V porovnaní s prvým autobusom firmy Tepsa, s ktorým sme cestovali, tento je plný miestnych. Pomaly zapadáme medzi miestnych. Nechceme sa separovat, nechcemej jazdiť v sterilných turistických triedach, chceme si užívať miestneho koloritu. Tu nie je ani jeden turista. Sedačky sú dosť ojazdené, nie je tu toľko miesta a zo zadnej časti, od WC k nám preniká šteklivý pach močoviny. Záchody v autobusoch tu nie sú na okrasu ako v tých našich – ak vôbec dáky je. Za ten najlacnejší lístok, ktorý nás stál 35 solov ale nemožeme čakať veľký luxus. Našťastie je v autobuse celkom čisto. Lúčime sa s Arequipou. Chachani spí v tme ale mesto žije. Vraciame sa na panamerickú diaľnicu a pokračujeme na sever do Nazcy. Čaká nás nočná cesta, v Nazce by sme mali byť o 6h ráno. Zmorení z Chachani ľahko zaspávame. Malé ruksaky končia v priečinku nad hlavami. Pri nohách zavadzajú. Fotoaparát si ale nechávam stále pevne prevesený cez plece. Aj keď ma už po toľkých cestách tlačí a omína. Ťažšie sa mi hľadá poloha na spánok ale čím viac fotiek je na ňom uložených, tým pevnejšie ho stístkam. Autobus má po ceste dosť zastávok. Registrujem ich v polospánku. Po východe slnka sa obaja budíme a očakávame našu zastávku. Míňame letisko plné malých lietadiel. Letisko nesie názov po nemeckej archeologičke Marii Reiche, ktorá v polovici minulého storočia skúmala geoglyfy. Geoglyfy sú znaky dávnej civilizácie, ktoré chceme vidieť aj my. Geoglyf je motív alebo obraz, vytvorený na zemskom povrchu buď naaranžovaním prírodného materiálu alebo jeho odstránením.

 

IMG_8951.jpg

Geoglyfy preťaté panamerickou diaľnicou.


Keď autobus zaparkuje na malej autobusovj stanici, s radosťou bereme svoje veci a vystupujeme. Janči si však svoj ruksak neberie, pretože ho už nemá. Hľadá ho po celom autobuse ale márne. Robíme humbuk, gestikulujeme. Domáci tušia, že sa stalo niečo nemilé ale neprotestujú, keď ich šofér nechá vystúpiť. Ruksak v autobuse ale nie je. S prekladaním nám pomáha miestna pani, ktorá sa na nás vrhla s ponukou na prelet ihneď ako sme vystúpili z autobusu. Aj keď máme menšie problémy, drží sa nás ako kliešť a ochotne nám pomáha. Je dobré že tam je, samým by nám to išlo horšie. Nitko okrem nej totiž nehovorí anglicky a tak len pozerajú čo sa okolo nich deje. Janči je nasratý. Nemal síce v ruksaku nič dôležité, ale oboch nás mrzí strata jeho foťáku, na ktorom sme mali nahraté nejaké fotky od Chrisa a Magdy. Okrem fotoaparátu maj Janči v ruksaku učebnicu španielčiny pre samoukov, kľúče od bytu, kefku a pastu. Všetko veci, ktorých strata zamrzí, ale ktoré zlodejovi veľmi nepomôžu. Aj foťák už bol dosť starý. Veríme, že aspoň tú učebnicu využije a začne sa učiť po slovensky. Vzdávame to a nechávame autobus odísť. V priebehu chviľky je stanica úplne prázdna a zostávame tam iba my dvaja a naša lovkyňa turistov. Janči sa rozhoduje či ísť na políciu alebo nie. Nakoniec tam ideme. Máme tlmočníčku a za to, že nahlásime krádež a vystavia nám potvrdenie nič nedáme, okrem času stráveného na policajnej stanici. Tak uvažujeme. Policajná stanica je blízko, takže sme tam hneď. Naša tlmočníčka hľadá príslušného policajta. Nakoniec ho nachádza. Je to starší pán ktorý sa tvári veľmi vážne a dôležito. Má placku a legálnu zbraň a to ho robí najdôležitejším policajtom vo vesmíre. Evidentne sa nudí, čas zabíja debatou v hlúčiku kolegov. Vyrušíme ho z jeho debaty a vravíme mu že sme boli okradnutí. Pán policajt nám vysvetľuje ako rád by nám pomohol ale máme prísť o piatej poobede. Má teraz veľa práce. A keď prídeme, máme z banky doniesť potvrdenie o zaplatení nejakej čiastky. To preto, aby sme si to rozmysleli či nás naozaj niekto okradol. Neveríme svojim ušiam, snažíme sa mu vysvetliť že chceme spraviť zápisnicu teraz lebo cestujeme. Nedá sa to lebo má veľa práce, trvá tvrdošijne na svojom.

Odchádzame teda naprázdno na letisko. Pani má už v taxíku jedného kunšafta z nemecka. Súkame sa do auta, jeden ruksak do kufra, druhý na strechu. Taxíkom je veľmi obľúbené vozidlo v Peru – Daewoo Tico. Stará kockatá krabica je tu všade a v obľube ju majú hľavne taxikári. Už viem, ako sa cítia sardinky v konzerve a prečo je toto prirovnanie. Našťastie je letisko len asi 10 minút jazdy z mesta. Prechádzame cez závoru, ktorá, ako si neskôr všimnem, slúži na vypalovanie taxikárov pri odchode. Parkujeme pred malou budovou a rezko vstupujeme dnu. Tu má naša pani svoju kolegyňu, za prepážkou, a spolu organizujú lety. Chcú od nás nekresťanských 85 dolárov. „You turist, you pay“. Je lovecká sezóna turistov, ceny sú na maxime. Zjednávame a dostávame sa na 80 dolárov. Nepáči sa mi to, lebo Chris nám vravel, že on platil 75 dolárov. Myslel som že 75 dolárov zjednám na nižšiu čiastku ale teraz zisťujem, že ak zjednám na 75 dolárov, budem rád. Volám si pani bokom a rázne jej vravím že jej dám iba 75 dolárov. Odvolávam sa na kamarátov, ktorí tu boli a platili 75. Súhlasí s tým, že nás dá do vľkého lietadla pre 12 ľudí. To odmietam, chceme letieť tým najmenším čo tu je aby sme si to riadne užili. Po chviľke váhania súhlasí ale žiada aby som túto cenu nevravel nemcovi. Platil plnú tarifu, bez jednania a mohol by byť z toho smutný. Nechcem nemcovi kaziť deň. Bez akéhokoľvek potvrdenia bere peniaze a tak ju pri čakaní na odbavenie nenápadne sledujeme. Aby sa nám nestratila z dohľadu. Nakoniec sa dostávame na letištnú plochu kde nám prideľujú lietadlo a ďalšieho nemca. Prvý nemec je rád a teší sa na výlet, lebo nevie nič o skutočných cenách. Pýtame sa ho na cenu autobusu. Išiel tým najluxusnejším za 220 solov. Nepotešil sa, keď sme mu povedali za koľko sme cestovali my, lebo preplatil, ale aspoň ho neokradli. Prichádza sprievodca, pilot a po chvíľke testovania všetkých budíkov rolujeme. Lietadlo parádne drkoce. Rozbiehame sa a vzlietame. Sprievodca nám ukazuje plán letu a geoglyfy ktoré uvidíme. Lietanie je dosť drsné, dobre to s nami hádže. Snažím sa fotiť ale moc to drkce. Z pozerania do foťáku a ostrenia sa mi robí nevoľno. Boli sme upozornení že lepšie je ísť bez raňajok, čo sme dodržali a neoľutovali. Dobrá rada je vždy nad zlato. Lietadlo vzlieta do výšky 300 metrov. Z nej je najlepší výhľad na obrazce. Začíname preletom ponad petroglyf kozmonauta. Petroglyf je kresba vytesaná do skaly. Postava, pri zapojení určitej dávky fantázie, naozaj pripomína kozmonauta ale takisto to môže byť len postava v hrubých rysoch. Potom prichádzajú na rad geoglyfy. Lietadlo krúži nad obrazcom pristávacej dráhy, potom sa presúva ponad opicu, psa, kondora a pavúka Prelietame opať ponad kondora, potom ponad kolibríka, ulitu, ruky, strom, plameňáka a papagája. Točíme sa nad panamerickou diaľnicou. Ešte že máme toho sprievodcu, inak by sme si obrazce asi nevšimli. Nie sú až tak do očí bijúce ako som predpokladal. Keď už ich ale raz zbadám, potom už vidieť sú.

IMG_8949.jpg

Geoglyf kolibrík. Jeden z mnohých.


Celkovo sa na planine v blízkosti mesta Nazca nachádza cez 300 geoglyfov. Pozitívne geoglyfy vzniknuté naaranžovaním sme videli na kopcoch v okolí miest (Lima, Cusco, Puno). Tie zvnikli nahromadením lávových kameňov na povrch. Geoglyfy v Nazce sú negatívne, vznikli tak, že z povrchu sa odstránil tmavý vulkanický prach a kamenie čím sa odkryla svetlá vrstva horniny ležiaca pod ním. Planina nad ktorou prelietame je preseknutá panamerickou diaľnicou. V dobe, keď ju stavali nikto ešte o geoglyfoch nevedel. Tie boli objavené až v roku 1926 pilotom, ktorý prelietal ponad planinu. Na diaľnici sa nachádza miesto, na ktorom je postavená vyhliadková veža. Z nej sú vidieť 3 obrazce, jediné obrazce viditeľné zo zeme. Ostatné sú viditeľné len zo vzduchu. Obrazce sa nachádzajú na rozlohe približne 500km štvorcových. Z vesmíru sú viditeľné čiary, ktoré ukazujú na zimný, či letný slnovrat. Nikto ale presne nevie, na čo vlastne obrazce a čiary slúžili. Pravdepodobne mali náboženský význam. Osobne mi nepripadá, že by slúžili ako navigácia pre mimozemšťanov pretože nie sú dobre viditeľné z diaľky. Kým som ich nevidel na vlastné oči, myslel som se že je to možné. Lietadlo strašne drkoce, pilot strúha jednu zatáčku za druhou. Dobré je, že každý obrazec na trase oblietame z jednej aj z druhej strany. Každý pasažier tak má možnosť fotiť zo svojej strany. Najlepší čas pre lietanie je ráno, pretože poobede často fúka silný vietor a nedá sa lietať. Slnko ráno najlepšie osvetľuje obrazce a nie je ešte opar, ktorý na planinu sadá s obedom. Celý prelet trvá pol hodinu. Som rád že nie dlhšie, pretože sa vďaka foteniu necítim moc dobre. Výhľad na okolitú krajinu je úžasný. Vidíme mesto Nazca, a v diaľke hory, ktoré obkolesujú túto rovnú planinu. Planina je okrem čiar a geoglyfov pokrytá aj vyschnutými korytami riek. Povrchovú vodu však nikde nevidno. Celé mesto a okolie funguje na podzemnej vode. Po tvrdom pristání už nemáme čo na letisku robiť. Balíme veci a odchádzame do mesta. Doprava je našťastie v cene zájazdu.

Vystupujeme na námestí a rozhodujeme sa čo ďalej. Janči si na internete pozerá svoje poistenie a zisťuje, že vyjadrenie od polície mu je na nič. Jeho poistenie takýto typ krádeže nepokrýva. Máme teda o starosť menej a ideme sa najesť. Na rohu námestia akurát otvárajú reštauráciu a tak v nej parkujeme. Objednávame si „Menu del dia“. Sme už riadne hladní, veď sme neraňajkovali. Po obede uvažujeme čo ďalej. S plným bruchom sa lepšie uvažuje. Túlame sa v uličkách Nazcy a hľadáme nejaké cestovné agentúry aby sme zitili čo majú v ponuke. Rozmýšľame nad výletom na citnorín múmií ľudí z Nazcy v Chauchilli. Nakoniec sa necháme zbaliť mladíkom vypadajúcim ako drogový dealer. Je miešanec, jeho otec bol japonec a mama peruánka. Oblečený je v štýle hiphop, gate mu visia na kolenách. Vypadá veľmi podozrivo ale ideme s ním. Vedie nás do bočných uličiek. Dávame si pozor ale s veľkými ruksakmi nie sme moc obratní. V hosteli do ktorého nás zaviedol dohadujeme detaily výletu. Sme sami a tak nás výlet stojí 35 solov na hlavu. Za to máme sprievodcu a parádne, nové Daewoo Tico sami pre seba. Zdá sa že sprievodca neovláda angličtinu, čo sa Jančimu nepáči. Chcel speakovať a dozvedieť sa veľa o lokálnych ľudoch, ich spôsobe života a histórii. Nechce ísť na výlet lebo japončík nám sľúbil anglicky hovoriaceho domorodca. Nakoniec sa ale všetko vysvetľuje, chlapík nie je lingvista ale čo to po anglicky ovláda.

 

IMG_8966.jpg

Hrob ludí kultúry Nazca s prírodne mumifikovanými ostatkami.


Cintorín je vzdialený od mesta 25 km. Cestu si krátime debatou. Chlapík je iba o rok mladší odo mňa. Vysvetľuje nám ako žil v Lime, prečo sa vrátil do Nazcy, kde vyrastal, a podobne. Pohrebisko sa nachádza na rozhľahlej púštnej plošine. Na jednej strane je v diaľke lemované horami, na druhej suchými kríkmi, cez ktoré asi tečie nejaký príležitostný potok, inak by tam asi neboli. Za nimi sú opäť nehostinné hory. Cintorín nie je nijak ohradený, nie je tu žiadny plot. Už z diaľky je vidieť domček vyberačov vstupného. Tí sa tu celkom nudia a posedávajú pred domčekom. Hrejú sa na slnku a parádne sa nudia. Davy turistov sem neprúdia. Po zaplatení symbolického vstupného, vyrážame na prechádzku medzi hrobmi. Tie však nevidno, dajú sa iba vytušiť. Hroby sú pochované pod nánosmi piesku. Jedná sa o jamy, vystuzené nepálenými tehlami. Tieto jamy boli potom prikryté strechou z dreva a zasypané. Všade naokolo sa povaľuje množstvo črepín keramiky. Kedysi to bolo aj veľa kostí ale tie boli vyzbierané buď vykrádačmi alebo neskôr archeológmi. Asi šesť hrobov je otvorených a sprístupnených. V nich sú naaranžované múmie. Mŕtvi neboli v pravom slova zmysle mumifikovaní ale mumifikovalo ich miestne suché prostredie a piesok. Na niektorých múmiách vidieť ešte kožu a všetky majú vlasy. Sú uložené v sede, s prekríženými nohami a rukami. Spolu s nimi boli do hrobov vkladané predmety z keramiky. Ľudí pochovávali podla postavenia, čo symbolizovalo oblečenie. Najnižšie postavenie mali múmie s bielym plášťom, potom nasledovali tie s hnedým pásom a navyššie položené múmie mali červený plášť. Tie boli pochovávané samostatne zatiaľ čo mrtvoly s bielym označením boli pochovavané hromadne. Chlapík nám všetko vysvetľuje, svojou lámavou angličtinou sa snaží. Kreslí do piesku a pomáha si rukami a nohami. Aspoň jeden sprievodca, ktorý ovláda angličtinu a vďaka nemu sa dozvedáme nielen informácie o cintoríne ale aj to, ako sa žije v Peru.

Cestou naspäť sa zastavujeme pri hrdzavej vodnej pumpe. Vypadá ako dávno opustená ale je funkčná a zapínajú jú keď treba. Samozrejme funguje na naftu. Potom stojíme ešte na cintoríne miestnej komunity. Cintorín predstavuje niekoľko sto krížov z halúzok, sem tam nejaký obrázok a korálka. Žiadne pomníky, betón či tráva. Kríže sú pozapichované ledabolo v zemi, ponakláňané na všetky svetové strany. Vypadá to ako z doby ľudí z Nazcy, ale je to súčastný cintorín, ktorý sa využíva. Druhá časť výletu spočíva v návšteve miestnej keramickej dieľne a dieľne na získavanie zlata z horniny. Vraciame sa späť do Nazcy a v miestnych uličkách parkujeme. Viac ako dieľňa nís zaujíma dav pred domom oproti. Hlúčik miestnych živo diskutuje, pretože dom je obsadený políciu, ktorá z neho vynáša mrtvolu. Pýtame sa chlapíka čo sa stalo. Nie je moc zhovorčivý a ťahá nás preč. Následne nám vysvetľuje, že niekto zavraždil miestneho podnikateľa. Ten mal pod palcom polovicu mesta. Skôr sa jednalo asi o nejakého mafiána. Chlapík vraví že je to dosť bežné, podnikatelia u nich nemajú dlhé trvanie a pri svojich aktivitách nemajú ustlané na ružiach.

 

IMG_8974.jpg

Dieľna, k ktorej sa olovo prúdom leje.


Obe dieľne sú celkom zaujímavé a samozrejme v nich ide opäť o business. Po krátkom výklade nasleduje otvorenie obchodu a výber z ponúkaného tovaru, buď všelijakých keramických tanierov, nádob a ozdôb, alebo šperkov a prsteňov zo zlata. Vyprávanie zlatníka je zaujímavejšie. Hornina sa ťaží v okolitých horách, bez mechanizmov, iba ručne. Chodby sú malé a úzke, teplota okolo 40 stuňov celzia. Je to ťažká drina a veľa banníkov umiera po zásypoch. Hornina sa potom drtí na prach a z neho sa olovom získava zlato. Robotníci pracujú bez akýchkolvek ochranných pomôcok a ich trvanlivosť tiež nie je dlhá. V zemine je obsiahnutých veľa ďalších minerálov ale tie sa neťažia. Oddelenie zlata prebieha na dvore, takže vidíme v priamom prenose ako chlapík nalieva z plastového kýbla ortuť. Po skončení výletu nás sprievodca berie k sebe domov. Prechádzame cez celý dom, zdravíme deti, rodičov a aj manželku. Na opačnom konci domu, nám ukazuje studňu. Je asi päť metrov hlboká. Vďaka podzemnej vode tu je život. Voda na povrchu je tu len sezónne, veľmi krátko a veľmi málo. Voda na povrchu je v obodbé dažďov, kedy po napršaní ihneď steká do mora. Lúčime sa s našim sprievodcom a vyrážame hľadať autobusovú stanicu. Nechceme nocovať v Nazce, rozhodujeme sa neplánovane, že navštívime „Isla Ballestas“ a tak musíme odísť.

Autobusovú stanicu nachádzame ľahko. Autobusy do Icy odchádzajú každú hodinu. Skúšame nájsť bankomat, pretož sa nám stenšujú zásoby hotovosti ale nedarí sa nám. Na lístky našťastie hotovosť máme. Kupujeme lístok za 10 solov v spoločnosti „Peru Bus“ a čakáme na ďalší spoj. Pred nástupom nás policajt prehľadá. Na žiadne miestenky sa tu nehrajú a toto je prvý autobus, kde šofér nie je oddelený od cestujucich. Cestujeme spoločnosťou Soyuz, ktorá ma v znaku známy geoglyf kolibríka. Kontrola lístkov prebieha tak, že pri ceste stojí chlapík v reflexnej veste, ktorý si daný autobus stopne. Následne spraví kontrolu a ked nemajú všetci cestovný lístko, zlízne si to šofér. Ten ho totiž predáva cestujúcim, ktorí naskakujú po ceste. Takýchto kontrol za jednu cestu bolo viacero. Do Icy prichádzame opäť večer, po zotmení. Autobus nás vykladá na tej istej stanici, na ktorej sme cestou do Cuzca mali večeru. Život v meste je rušný. Všade je plno ľudí, áut a chaosu. Radšej ani nevychádzame zo stanice ale snažíme sa zorientovať a kupiť lístky do Pisca. Priamo do Pisca nejde nič ale na odbočke z Panamericany autobus zastaví. Odtiaľ je to iba pár kilometrov. Kupujeme lístky za 4 sole na osobu a čakáme na spoj. Autobusy postupne pristavujú k jednej bráne. Vstup do nej strážia samopalmi ozbrojení vojaci. Kontrolujú lístky a detektorom kovov skenujú cestujúcich. Nechcú nás pustiť, čo je dobre, lebo inak by sme nastúpili na zlý autobus. Tie vyrážajú na všetky smery každých 5 minút. Ľudí na stanici je neuveriteľne veľa a celá stanica žije. Ľudia sa stále premieľajú, jedni odchádzajú, ďalší prichádzajú alebo nastupujú či čakajú na svoj spoj. Čas využívame na doplnenie hotovosti z bankomatu. Výber nás našťastie nič nestojí, máme mBank debetné karty. Zvedaví sme akurát na kurz ale ten sa dozvieme až doma. Pripojenie na svoj účet z počítačov v Peru nechcem riskovať. Konečne sa dostáva aj na nás. Usádzame sa v autobuse a vyrážame. Autobus je plný miestnych a dávame si pozor na veci. Teda už len na moje, keďže Jančiho ruksak zostal niekde medzi Arequipou a Nazcou. Nech mu je peruánska zem ľahká. Na rušnej križovatke do Pisca sme skoro nevystúpili. Na poslednú chvíľu sa nám nejako podarilo zorientovať a nechať si vyložiť batohy. Križovatka v San Clemente je veľmi živá, všade je plno ľudí. Je už aj dosť neskoro, takže nechceme zabíjať čas hľadaním nejakého lacného collectiva. Vieme, že tu niekde sú a odchádzajú do Pisca. Sadáme radšej do taxíka a za 6 solov sa nechávame odviezť. Pisco zažilo v roku 2007 obrovské zemetrasenie o sile 8 stupňov. 80% všetkých budov bolo zničených, spolu s katedrálou svätého Clementa. Po nej zostalo na hlavnom námestí, nazvanom ako inak než „Plaza de Armas“, do očí bijúce prázdne miesto. Veľa domov bolo nanovo vystavaných ale pozostatky zemetrasenia stále vidno. Ani „Plaza de Armas“ nebola kompletne opravená, protiľahlá strana, kde stávala katedrála, je celá rozkopaná. Bočné uličky sú tiež v dezolátnom stave ale to sme nedokázali posúdiť, či neboli také aj predtým. Naopak, dosť uličiek je nanovo opravených a cesty sú tu vyasfaltované. Uvažujeme či zostať alebo sa presunúť až do Paracasu, mestečka odkiaľ sa vyráža na „Islas Ballestas“. Niektorí ľudia nám odporúčali zostať, iný zasa presun. Paracas nebol ako zázrakom zničený zemetrasením. Je už neskoro večer a tak sa rozhodujeme zostať. Dôvod je aj ten, že odtiaľto idú spoje do Limy a z Paracasu by sme sa museli presúvať naspäť do Pisca.

Na námestí nás hneď odchytáva lovec turistov z miestnej cestovky. V obrovskom kovbojskom klobúku na nás už z diaľky máva a kričí. Necháme ho nech nám niečo ponúkne ale nemáme na neho moc náladu. Sme unavení cestovaním, predchádzajúcu noc sme spali v autobuse. Potrebujeme si najprv nájsť nocľah a až potom budeme riešiť ostatné. Nemôžeme sa ho zbaviť. Ponúka nám všelijaké ubytovania. Začína na pekných pálkch a postupne zľavuje. Nakoniec sa necháme ukecať na nocľah za 10 solov bez raňajok. Čakáme že to nebude moc dobré ale chceme to vyskúšať. Naozaj to nie je dobré. Sprchy sú úplne nepoužiteľné ale aj tak sa v nich nakoniec osprchujeme. Izba je veľmi opotrebovaná, mastné a krvavé fľaky sa na nás smejú zo stien. Obliečky sú našťastie čisté ale aj tak spíme v spacákoch. Chlapík je taký hustý, že s nami ide až do izby. Nemôžeme sa striasť a nezostáva nám nič iné ako byť sprostý. Nasilo ho vyhadzujeme z izby. Po zhodení batohov sa vyberáme do ulíc. Je skoro desať hodín večer, ani neviem aký deň, ale námestie je živé a plné ľudu. Nachádzame jednu cestovku a zisťujeme že ceny sú rovnaké. Chlapík má na sebe tričko od nejakej slovenskej cestovky, so slovenským nápisom. Hrdo nám ho ukazuje, keď zistí že sme Slováci. My od neho hrdo pýtame zľavu. Nakoniec podvoľuje a miesto 40 solov platíme 35. Aj malá zľava poteší. Pár metrov od agentúry si všímame nášho známeho v klobúku. No čo, nemal byť vtieravý. Kupujeme ešte vodu na zajtra a nejaké jedlo. Hádžeme do seba „Pollo broaster“. Sme unavení a tak miesto blúdenia mestom ideme spať na náš rozbitý hostel. Oproti hostelu je autobusová stanica. Vôbec ale nevypadá ako autobusová stanica. Je to také prazdne miesto medzi barakmi, bez asfaltu, uzavreté bránou z vlnkovaného plechu. Ale na to sme už privyknutí.

 

Pokračovanie o týždeň.

 

Viac fotiek na:

https://plus.google.com/u/0/photos/101753267359297794842/albums/5709450710201686257

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

SVET

Šoky, nefunkčné lepidlo a Trump. Ako Rakúsko už deväť mesiacov volí prezidenta

Z víťazstiev sa už tešili, rozhodne sa až teraz.

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Bugár

Maďarskú menšinu reprezentujú od roku 1989 tie isté tváre.


Už ste čítali?