11. Volcan Chachani (25.8.-26.8.)

Autor: Milan Balusik | 30.4.2012 o 9:00 | (upravené 30.4.2012 o 14:22) Karma článku: 6,54 | Prečítané:  256x

V auguste roku 2010 sme dvaja, ja a kamarát Janči, absolvovali trojtýždňovú cestu naprieč Peru, Bolíviou a Čile. Do tohoto krátkeho času sme sa snažili navšíviť čo najviac zaujímavých miest a vtesnať čo najviac zážitkov. Až teraz, po roku a pol sa mi podarilo dokončiť zápisky z tejto cesty a pripraviť fotky. Celý cestopis má 46 strán neformátovaného textu, ktorý obsahuje 28,920 slov. Aby toho naraz nebolo veľa, rozhodol som sa rozdelit text do 14 dielov, ktoré budem v týždenných cykloch publikovať. Ospravedlňte prípadné pravopisné chyby a preklepy v texte. Prajem príjemné čítanie. (Pozor, neviem preco ale internet explorer clanok nenacita! Pouzi iny prehliadac)

Z panamerikány zliezami asi 1h pred samotnou Arequipou. Arequipa je druhé najväčšie mesto Peru i keď rozdiel obyvateľov medzi Limou a ním je priepastný. V Arequipe žije do osemsto tisíc ľudí a nachádza sa v nadmorskej výške 2380 mnm. Nad mestom sa majestátne vypína sopka El Misti s výškou 5822 mnm. Na pravo sa týči ďalší vulkán Pichu-Pichu s výškou 5669 mnm. Tento vulkán bol naposledy aktívny v roku 1985. Skladá sa so 7 vrchov a na najvyššom boli nájdené stopy po inkoch. Na ľavo od El Misti sa nachádza vulkán Chachani, najvyšší vrch v okolí s výškou 6095 metrov nad morom. Táto trojka tvorí nezameniteľnú panorámu mesta. Väčšinu roka sú všetky tri vrcholy pokryté snehovou čiapkou ale teraz vrcholí suché obdobie a sneh je vidieť iba na Chachani. Zmena globálnej klímy sa podpísala i na týchto kopcoch a snehu je čím ďalej tým menej. Výhľad na okolie a na mesto z El Misti musí byť úžasný, my ale máme namierené na jeho vyššieho kamaráta – Chachani. Mesto je celkom zelené, pretože ním preteká rieka Rio Chili. Táto slúži na zavlažovanie a tak tam, kde je voda, je aj zeleň.

Na hlavnej autobusovej stanici absolvujeme známi rituál nového mesta a orientácie v ňom. Rozhodujeme sa, že sa ubytujeme blízko stanice, aby sme sa nemuseli trepať do cetra s ruksakmi. Koncentrácia ubytovanie je vždy v blízkosti staníc veľká. Po chvíľke blúdenia a handlovania nachádzame ubytovanie v bočnej uličke za 12 solov bez raňajok. Ubytovanie je čisté, príjemné, sprchy a záchod je spoločný. Nie je luxusný, ale dá sa použit i keď o teplej vode sa nám môže opäť len snívať. Zbavujeme sa záťaže a vyrážame do mesta. Centrum je podľa mapy dosť ďaleko ale máme čas a chceme sa prejsť. Pýtame sa ľudí na smer. Prechádzame postupne cez ulice „Los Incas“, „Socabaya“, „Jerusalem“ až na ulicu „San Chuan de Dios“, ktorá sa tiahne okolo hlavného námestia, nazvaného ako inak než „Plaza de Armas“. Hľadáme cestovné kancelárie, ktoré sprostredkovávajú výstup na Chachani. Prvá, ktorú nachádzame má prijateľnú cenu a výstup nie je problém. Nič nie je problém, všetko je ok až sa nám to zdá podozrivé a preto radšej ideme ďalej a skúšame ďalšie agentúry. V nich sa dozvedáme, že na zajtrajší deň nie je dosť ľudí a že máme prísť zajtra. To nechceme. V poslednej agentúre sa od fešiho v texaskom klobúku dozvedáme o nejakom francúzovi, ktorý k nemu chodil celý deň a chcel ísť na Chachani. Teraz je už večer, niečo po siedmej hodine a francúz už asi opustil Arequipu. Nevzdávame to a tak sa s ním dohodneme, že o pol deviatej sa zastavíme v cestovnej kancelárii „Quechua Explorer“ a on sa medzitým pokúsi francúza nájsť. Súhlasíme, pretože inú možnosť nemáme. Čas využívame na jedlo, na výmenu peňazí a na obhliadku hlavného námestia. Hlavné námestia sú vždy pekné a to v Arequipe je asi najkrajšie, ktoré sme videli. O pol deviatej sa vraciame do cestovky a čakáme čo sa bude diať. Moc sa nám nechce tráviť voľný deň v meste, radšej by sme mali voľný deň po návrate z Chachani. V cestovke sa nám lámavou angličtinou predstavuje mladý francúz a tak vieme, že je to dobré a ide sa. Traja ľudia sú minimum, môžu ísť aj dvaja ale to by bolo veľmi drahé. Típek z cestovky sa nás snaží ešte posledný krát zlomiť aby sme odišli až o dva dni. Chce ešte vyčkať a rozložiť náklady na viac ľudí. Sme neoblomní. Vysvetľuje nám teda plán cesty, výstupu a zásady ktorých sa musíme držať.

 

IMG_8854.jpg

Plaza de Armas večer.

 

Z cestovky odchádzame až po desiatej hodine a celú cestu späť absolvujeme zasa pešo. Ulice sa už dosť vyprázdnili a „Los Incas“, ktorá je hranicou medzi chudobnými štvrťami a bohatším mestom, je už úplne prázdna. Aj premávka na tejto štvorprúdovej avenide sa kamsi vytratila. Preto sa ponáhľame, nech už sme v našom hosteli. Prekvapí nás akurát túlavý pes, ktorý, na rozdiel od ostatných, nie je vôbec pokorný a tichý. Majúc na pamäti príhodu z La Pazu, zaujímame ihneď bojové postavenie. Kričíme na psa, dupeme ale to nepomáha, akonáhle sa k nemu otáčame chrtbom, nebezpečne sa približuje a jeho zuby klepocú nebezpečne blízko našich nôh. Nakoniec sa Janči zaháňa rukou a to zaberá. Zistili sme že zdvihnutie ruky pomáha a tak to od tejto príhody aplikujeme keď treba. Sú na to vycvičení, asi dostávajú palicami alebo kameňmi dosť často.

Ráno vstávame skôr, o 9 hodine máme byť v agentúre a čaká nás celá cesta do centra znova, ale aj s batohmi. Všetko nepotrebné nechávame v agentúre, vo veľkom vreci. Do ruksaku balíme len to najnutnejšie, tak aby bol čo najľahší. V agentúre sa nás snažia zasa trošku obtiahnuť, keď chcú od nás namiesto solov doláre. Tie sú samozrejme prerátané veľmi nevýhodným kurzom. Janči v cene zjednáva paličky, ja na ne nie som zvyknutý. Platím teda solami a celý výlet ma stojí 238 solov. Jančiho o päťku viac. Zoznamujeme sa s naším sprievodcom. Francúz je v pohode a len sa usmieva. Máme šťastie že vo výškovom tábore sú už stany a spacáky, takže ich nemusíme terigať hore. Musíme si akurát pribaliť 2 litre vody pre sprievodcu. On zasa nese našu večeru a raňajky. Celý výlet trvá 2 dni. Na predmestí sa zastavujeme na nákup. Po nakúpení čokolád, ovocia a vody nasadáme do jeepu a vyrážame. Cesta rýchlo stúpa, z aslfatky sa stáva prašná cesta a prach máme všade. So zatváraním okien si tu nikto nerobí starosti. Cesta sa kľukatí medzi El Misti a Chachani. Z úvodných 2380 metrom stúpame do 5100 mnm. Cesta trvá 3 a pol hodiny. Za ten čas obídeme El Misti aj Chachani, stretneme niekoľko divých vikúň, pár krát stojíme na cikpauze. Kocháme sa nehostinnou prírodou a pozeráme čo nás čaká. Výstupová cesta je z opačnej strany, takže je potrebné obísť celý masív Chachani, ktorý pozostáva z piatich vrcholov. Z výškového tábora sa vychádza na sedlo „Angel Col“, z ktorého sa traverzujú vrcholy „El Angel“ a „La Fatima“ až potom sa stúpa na samotné Chachani. Zvyšné dva vrcholy sú na opačnej strane od sedla „Angel Col“. Iba Chachani ma cez šesť ticíc metrov nad morom. Jeep nás vyhadzuje pri pomníku na ktorom je uvedená výška 4800 metrov nad morom. Sprievodca tvrdí, že je tu 5100 metrov nad morom, takže si každý môže vybrať. Balíme ruksaky a stúpame do tábora. Cesta za kľukatí v prašnom svahu a jediné čo tu raste sú podivné zelené machy obrastajúce kamene. Výškovú chorobu zatiaľ nepociťujeme aj keď vystupujeme opatrne a pomaly. Nikto sa nechce odpísať hneď na začiatku. Po asi hodinke výstupu prichádzame do tábora. Sú tu rozložené 2 stany aj s karimatkami a spacákmi. Spacáky máme radšej svoje, karimatky sa hodia. Tábor sa nachádza na malej plošine, asi 200 výškových metrov pod sedlom „Angel Col“. Sprievodca nám odporúča oddych a prechádzku na aklimatizáciu. Volíme pomalý výstup do sedla. Pridáva sa aj francúz. Vystupujeme pomaly, predsa len sme už dosť vysoko. Sedlo je vo výške asi 5600 metrov. Naše telá znášajú výšku dobre aj keď ju už trochu cítime. Zo sedla je pekný výhľad na Arequipu ale zapadajúce slnko nám bráni si tento výhľad úplne vychutnať. Na opačnú stranu je výhľad pekný tiež, akurát že tam sa nachádza pustá planina pokiaľ oko dovidí. Sedíme na kameňoch a vychutnávame si ticho. Cesta dole je oveľa lepšia a za pár minút sme opäť v tábore. Pomáhame sprievodcovi stavať jedálenský stan. Akonáhle slnko zašlo za sedlo, teplota začína rapídne klesať. Zmenou tlaku začína fúkať nepríjemný vietor, ktorý zimu znásobuje. V stane je príjemne, kúrime si varičom na ktorom sprievodca pripravuje večeru a čaj. Máme instantnú polievku zahustenú krupicou a tuniakovú konzervu s riadnou dávkou instantnej zemiakovej kaše. Kým sme boli v sedle, prišli do tábora ešte 2 miestni s jedným austrálskym turistom. Ako sa dozvedáme, boli pôvodne dvaja ale podcenili aklimatizáciu a do tábora došiel iba jeden. Aj ten je zelený ako tie machy, sedí s hlavou v dlaniach a je mu parádne zle. Snaží sa niečo málo zjesť a veľa piť. Neskôr sa motá po tábore a zvracia za kamene. Je to masochista, pretože ešte včera priletel do Limy a dnes už je na úpätí Chachani. Obdivujeme jeho odvahu a sebatrýzeň. V každom prípade by sme nechceli zažívať to, čo on. Pýtam si kokový čaj ale sprievodca mi vysvetľuje, že to nie je vhodný nápoj ped spaním. Súhlasím s ním a tak srkám radšej čaj z kamiliek. Slnko zapadá veľmi rýchlo, o siedmej hodine je už úplná tma. V pustatine nie je vidieť ani jedno svetieľko, zato pohľad na hviezdne nebo je úžasný. Moc sa nekocháme, lebo teplota klesla dosť pod bod mrazu a do toho sa riadne rozfúkalo. Budíček je o 1 hodine ráno, takže sa radšej zberáme spať. Stan je malý, ledva sa v ňom narovnám. Nespí sa mi dobre. Počas noci striedam všetky možné i nemožné polohy a s pribúdajúcim časom čakám na vykúpenie budíka. Začína účinkovať výška, únava z cesty a spánkový deficit. Janči je na tom podobne.

 

IMG_8870.jpg

Výhľad z tábora na Reserva Nacional Salinas.


O 1 hodine ráno je vonku neuveriteľná zima ale ťažké sny a rozbité telo ma úspešne vyháňajú von. Sprievodca pripravuje raňajky a varí „maté de coca“. Čaj z koky je naozajstný liek a stavia nás na nohy. Je to dobrý stimulant. O druhej hodine, po tme vyrážame. Obloha je jasná a mesiac svieti, nie je potrebná ani čelovka. Pomaly stúpame do anjelského sedla. Cestu poznáme ale aj tak sa mi stúpa akosi ťažšie. Janči zaostáva ale zaostával aj včera a bolo to OK, nevenujem tomu teda pozornosť. V sedle sa v ňom niečo láme a rozhoduje sa nepokračovať. Nechcem ho nasilu prehovárať, lebo ani ja sa necítim bohvieako úžasne. Sám takéto výšky nepoznám, neviem čo nás čaká, takže ho nechcem nahovorť na niečo, čo by som potom ľutoval. V takejto výške naozaj ide o život. Každý sa musí rozhodnúť sám a ja ho v jeho rozhodnutí podporím. Janči sa rozhoduje pre otočku a my pokračujeme ďalej. Zo sedla za nám naskytá úžasný pohľad na nočnú, vysvietenú Arequipu. V sedle pokračujeme do prava traverzom vrcholu „El Angel“. Chodník sa mierne zvažuje. Po pár minútach preliezame skaly a začíname pozvoľne stúpať. Prechádzame cez prvé snehovo-ľadové pole. Ideme opatrne, sneh v noci mrzne a mení sa na ľad. Začínam pomaly zaostávať. Hlava je v poriadku ale začína mi utekať pulz. Musím ísť preto pomalšie. Francúz mi ponúka jednu paličku. Oceňujem to, na ľade sa mi veľmi hodí. Traverz sa končí v ďalšom sedle z ktorého sa pred nami vypína hora a asi 200 metrov prevýšenia v prudkom svahu. Napriek výdatnému stúpaniu ma oziabajú nohy a ruky. Aj keď mám na sebe rukavice. V každom kroku ich precvičujem, sťahuje a rozťahujem prsty na nohách a rukách aby v nich začala prúdiť krv. V stúpaní sa moj stav zhoršuje. Hlava aj dych je v poriadku ale pulz mi začína ulietavať čím ďalej tým častejšie. Naplno sa prejavuje cestovateľská únava a spánkový deficit. Opieram sa o paličku a oddychujem. Čakám kým sa mi pulz vráti ako tak do normálu a potom pokračujem ďalej. Postupne, pomaly, krok za krokom naberám výšku. Chalani ma našťastie čakajú. Na východe sa začínajú ukazovať ranné zore, znak, že slnko čoskoro víde.

Najväčšia zima je ale pred svitaním, medzi 3 a 5 hodinou rannou. Do toho ešte fúka vietor, aj keď nie je moc prudký. Pred svitaním sa bežne teplota pohybuje okolo -15, pri vetre ešte menej. Sprievodca vyťahuje spacák, sadáme si vedľa seba, obmotávame sa spacákom a túlime sa ako traja teplí bratia. Nie je mi zima, ale prestávka mi prichádza vhod. Pokračujeme ďalej, traverzom prechádzame ďalšie snehové pole až prichádzame pod vrchol Fatimy a pred nami ďalších asi 200 výškových metrov. Som na pokraji kolapsu ale vľavo, za svahom Fatimy vidieť Chachani. To je povzbudzujúce a sám pre seba si vravím, že aj keby som mal vísť Fatimu po štvornožky a malo by mi to trvať celé dopoludnie, vyleziem tam! V nadávkach a prestávkach sa pomaly škriabem na vrchol. Idem už len silou vôle ale otočka neprichádza do úvahy. Bojujem so sebou. Bojujem s pulzom a naberám posledné výškové metre. Chodník sa kľukatí z ľava do prava a naopak, na každej zákrute tíším tep, čím som vyššie, tým častejšie. Nestíham si ani všímať okolie. Obloha sa rozjasnieva ale mesiac ešte jasno svieti. Zajtra je spln. V Arequipe je ešte tma a tak žiari do noci tisíckami pouličných lámp. Nemám síl vytiahnuť fotoaparát a spraviť pár fotiek. Na vrchol hrebeňa prichádzam už za svetla. Veľmi rýchlo sa rozvidnieva. Na pravo je vrchol Fatimy, na ľavo sa pokračuje a predo mnou je posledný traverz a potom posledných 100 metrov. Tu už to nevzdám a tak myseľ bojuje s telom ďalej. Našťastie mám dosť síl, tie ma neopúšťajú. Opúšťa ma akurát tep a musím ho krotiť. Posúvam nohu pred nohu a stúpam ďalej. Sprievodca aj francúz sa mi strácajú, zablúdiť už nie ke kde. Slnko už vyšlo, zohrieva vzduch a aj moje palce na nohách a rukách. Teplo ale nie je, stále šľapem oblečený a v čiapke. Pred samotným vrcholovým mužíkom je asi 100 dĺžkových metrov prechod rovinkou. Vidím chalanov a ponáhľam sa im v ústrety. Tep mi ale nedovolí a tak si aj na tejto rovinke, musím spraviť dve prestávky kým prídem do cieľa. So srdcom metajúcim sa v pulze dobrého housového hardcoru prichádzam na vrchol. Súkam so seba kyslý úsmev ale úľava, že som hore je badateľná. Konečne, 6095 metrov nad morom. Takto blízko k hviezdam sa v Európe nedostanem. Podo mnou stojí v rade zástup gratulantov na čele s Fatimou, El Angelom, za ktorými vystrkuje svoj kužel El Misti a úplne vzadu, za nimi v rannom opare ako posledný Pichu-Pichu. Na pravo od zástupu gratulantov je ako na dlani Arequipa a za ňou ešte rozoznávam pás hôr ktoré sme prekonali na ceste z Tacny. Na opačnej strane je zvlnená šedá pustina nad ktorou sa v diaľke vypína ďalší vulkán so snehovou čiakpou. Zdá sa mi, že mi tým svojím snehovým klobúkom máva na pozdrav. Sprievodca mi vysvetľuje ako sa volá ale v pamäti mi zostáva iba informácia o tom, že sa dá naň tiež vyliezť. Motáme sa po vrchole, obzeráme krajinu pod sebou. Široko ďaleko nie je nič vyššie ako sme my. Pohľad dole je fascinujúci a vzduch je riedky ako pančovaná držková v staničnom bufete. Cítim, ako sa mi horšie dýcha ale chodím po rovine a tak sa pulz drží v prijateľných hraniciach. Je pol ôsmej ráno, výstup nám trval 4 a pol hodiny. Čaká nás cesta dole ale na ňu teraz nemyslím. Fotíme sa, užívame si prvé luče slnečného dňa a blankytne modrú oblohu.

 

IMG_8880.jpg

Vrchol Chachani (6095 mnm).


Čas ale nepustí a treba sa zberať dole. Čaká nás niekoľko hodín cesty, aj keď to bude trvať kratšie ako výstup. Treba však pobaliť tábor a zliezť na cestu, kde nás jeep odviezie naspäť do Arequipy. Pri zostupovaní si náš srpievodca nerobí ťažkú hlavu z ekológie a rúbe svah dole priamym direktom. Nevadí, že cestou dole uvoľňujeme obrovské množstvá kamenia, suti ale hlavne prachu a prispievame tak k erózii. V tejto krajine si nikto s ekológiou nerobí starosti. Utešuje ma to, že sem nechodí veľa turistov, ak by ich sem chodilo ako do Tatier, bol by kopec dávno pod šesťtisíc metrov. Celý zaprášení prechádzame späť popod Fatimu a El Angela. Na poslednom traverze do sedla Angel Col sa opäť prihlasuje o slovo pulz. Ten mi spolu s vyčerpaním komplikuje túto poslednú pasáž, pretože je to výstup. Každú chvíľu oddychujem a čakám kým sa tep utíši. Sprievodca čaká so mnou, zjavne je nervózny so zdržovania ale nedáva mi to najavo. Slovko „Sorry“ je jediné na čo sa zmáham. Bez oddychu to ale ďalej nejde. Sorry. Bojujem s poslednými silami ale viem, že musím ísť. Nedá sa nič robiť a tak robím pár krokov, oddychujem, zasa pár krokov a tak dokola až do sedla. Pulz mi uteká iba pri stúpaní, klesanie a rovinka sú v pohode. Zo sedla je to už iba dole a tak sme zachvíľu v tábore. Janči leží v stane a spí. Ja sa z posledných síl naťahujem vedľa neho a zaspávam. Za 20 minút nás ale budí sprievodca a musíme sa baliť. Nechce sa mi ale nie je inej cesty. Balíme stany a erárne spacáky, pripíname si ich na naše ruksaky a zostupujeme dole k parkovisku. Šialený austrálčan a jeho tím zostupujú s nami. Po ceste sa dozvedám, že sa ráno pokúšal o vrchol. Podarilo sa im vyraziť ale po pár výškových metrov to museli vzdať. Nedošiel ani do sedla. Aklimatizáciu nemožno podceniť, tú neobabreš. Na parkovisku ich už čaká jeep. Náš má prísť za 20 minút. Líham si na karimatku a zaspávam. Varujú ma aby som nespal na priamom slnku, ale je mi to úplne jedno. Potrebujem spánok ako Maruška soľ. Uvedomujem si, že aj keď ležím na slnku, teplo mi vôbec nie je. Zostávam oblečený v 3 vrstvách, s čapicou na hlave. Zobúdzam sa asi po 2 hodinách a drožky nikde. Dozvedám sa že sprievodca musel vísť naspäť do tábora aby zistil čo sa deje, lebo len tam je signál na mobil. Vôbec mi to nevadí a spím ďalej. Odvoz prichádza až poobede. Hádžeme zaprášené ruksaky do jeepu, sadáme dnu a odchádzame. Ešte posledné obzretie sa za kopcom, posledné zbohom a mizneme v kúdole prachu.

 

IMG_8901.jpg

Plaza de Armas cez deň.

 

Šofér auto nešetrí, hltáme výškové metre a prach. Máme ho nielen v hlave, na oblečení ale aj v pľúcach, žalúdku a v škrípe nám v zuboch. Cesta dole ubieha rýchlo ale spať sa už nedá. Na prašnej ceste mi to nejde, nechcem dostať čelovku od dverí. V agentúre rýchlo zhadzujeme erárne veci a balíme si svoje. Čistíme čo sa dá, oddychujeme. Chceme ešte dnes odcestovať z Arequipy a pohnúť sa k mestu Nazca. Opäť obdivujeme hlavné námestie, tentoraz za svetla. Pomaly sa presúvame známou cestou k autobusovej stanici. Cestou si dávame Pollo Broaster. Zaslúžime si. V tržnici kupujeme cukríky. Pomaly treba myslieť na nákup domov. Na stanici sme tesne pred zotmením. Kupujeme si lístky za 35 solov v spoločnosti „Ormeňos“. Autobus odchádza o 22:30. Chceme ísť na noc a nechceme byť v Nazce moc zavčasu. Čas do odchodu využívame na odpočinok na hlavnej stanici a na popíjanie piva Cusqueňa. Sme unavení a tak nám celkom dobre šlape. Tvary a farby sú mäkšie, svet sa príjemne zaobľuje. Čakáme na nás čas, debatujeme o veľkých veciach a pozeráme na ponáhľajúcuich sa ľudí okolo. Je to príjemná chvilka. To čo sa stane cestou do Nazcy uz príjemné nebude.

 

Pokračovanie o týždeň.

 

Viac fotiek na:

https://plus.google.com/u/0/photos/101753267359297794842/albums/5709452199769293217

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

SVET

Šoky, nefunkčné lepidlo a Trump. Ako Rakúsko už deväť mesiacov volí prezidenta

Z víťazstiev sa už tešili, rozhodne sa až teraz.

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Bugár

Maďarskú menšinu reprezentujú od roku 1989 tie isté tváre.


Už ste čítali?