8. Salar de Uyuni (20.8.-22.8.)

Autor: Milan Balusik | 9.4.2012 o 9:00 | Karma článku: 4,50 | Prečítané:  475x

V auguste roku 2010 sme dvaja, ja a kamarát Janči, absolvovali trojtýždňovú cestu naprieč Peru, Bolíviou a Čile. Do tohoto krátkeho času sme sa snažili navšíviť čo najviac zaujímavých miest a vtesnať čo najviac zážitkov. Až teraz, po roku a pol sa mi podarilo dokončiť zápisky z tejto cesty a pripraviť fotky. Celý cestopis má 46 strán neformátovaného textu, ktorý obsahuje 28,920 slov. Aby toho naraz nebolo veľa, rozhodol som sa rozdelit text do 14 dielov, ktoré budem v týždenných cykloch publikovať. Ospravedlňte prípadné pravopisné chyby a preklepy v texte. Prajem príjemné čítanie.

V noci nabiehame na poľnú cestu. Neviem kedy ani kde, ale registrujem to. Od tohoto okamihu sa mi darí zotrvávať iba v polospánku. Do Uyuni prichádzame s dvojhodinovým meškaním a riadne vytrasení. Janči to celkom dobre zvláda ale ja som akosi mimo. Som nevyspatý a mrzutý. Po vystúpení z autobusu sa na nás vrhajú miestni s ponukami na výlety a s ubytovaním. Odchádzame s jednou pani do jej kancelárie. Necháme si vysvetliť celý zájazd do Yuynskej púšte. Chceme ísť na 3 dňový výlet a skončiť v Chile. Nechceme sadnúť na lep prvému nadháňačovi a tak jej ďakujeme a odchádzame. Pani nie je z toho nadšená ale taký je život. Prechádzame sa po námestí a objavujeme ďalšiu kanceláriu. Tu zisťujeme, že ceny sú rovnaké, rovnaká je aj trasa. Chvíľu sa handrkujeme s majiteľom ale nakoniec to bereme. Snaží sa nás nalakáť na nejaké dve švajčiarky, ale skôr to berieme preto, lebo sa mi už nechce ísť ďalej a zisťujeme, že by s nami mal ísť anglicko-poľský pár. Debatíme s poľkou slovensko-poľsky a celkom dobre si rozumieme. Znižujeme ešte cenu a berieme to. Janči ďobe na fotku jeepu a pýta sa či pojdeme presne týmto. Pýta sa to viackrát a majiteľ pritakáva že áno. Moc mu neverím i keď je to auto pristavené pred agentúrou. Platíme 85 dolcov za osobu. 80 dolcov stojí výlet, 5 dolcov lístok z púšte do mestečka Santiago de Atacama v Chile. Máme čas a tak nechávame ruksaky v agentúre a ideme obhliadnuť mestečko. Musíme kúpiť vodu, lebo nás niekto varoval, že jej prídel bude malý. Túlame sa po prebúdajúcom sa mestečku. Vôbec sa mi nezdá pekné. Široké ulice, nízke domy. Všade prach a špina, domy bez fasády. Už si na to zvykáme a ani to moc nevnímame. Už nám to prestáva pripadať ako rarita, ako keď sme to prvý krát videli v Lime. Stáva sa to súčasť nášho cestovania. V Uyuni si to všímame, lebo toto mestečko, v strede Altiplana, na území nikoho, kde nevedú asfaltové cesty, je dosť skľučujúce. Toto mestečko je stratené v púšti. Kupujeme vodu a ja si na žalúdok kupujem ranné pivo. Obzeráme trh a pomaly sa otvárajúce obchodíky. Zastavujeme sa v jednom s oblečením. Chceme kúpiť nejaké darčeky. Janči kupuje priateľke šál a čiapku, ja čiapku. Chcel som kúpiť aj sveter z lamy ale keď obchodníčka, vo vidine ošklbania turistu, zvýšila cenu, stratil som záujem. Nenechám sa šklbať ako kura. Nepotrebujem jej pĺznuci sveter. Máme čas a tak Janči dojedá pred agentúrou zbytky syra z La Pazu. Syr už pekne pustil vodu a tá končí na jeho nohaviciach. Robí mu tam pekný biely flak, čo ho bude iritovať až do konca výletu. Naše nohavice sú z cestovania už riadne špinavé a tak ma to moc nedojíma. Stále mi je zle, pivo nezabralo a nemám chuť na nič. Pred odchodom nový jeep záhadne mizne a pred agentúru pristavujú ojazdenú rozheganú rachotinu. Na toto nás upozorňoval sprievodca. Veľmi často sa stáva, že auto, ktoré deklarujú keď vtáčka lapajú, je iné ako auto, ktorým sa skutočne pojde. Len dúfam, že rezervu potrebovať nebudeme, pretože slovko dezén je tu neznámy pojem. Nechce sa nám dohadovať, ostatné autá nevypadajú o nič lepšie. Súkame sa dnu. K šoférovi polka, pretože má problémy s cestovaním. Do zadu ja, Janči a anglán, za nás dve švajčiarky. Ich chrochtavú nemeckú švajčiarštinu budeme počúvať nasledujúce dni. Tá sa nám bude miesiť so španielskym turbofolkom, ktorým nás bude obšťastňovať šofér. Ešte že s anličanom a poľkou bude sranda.

 

IMG_8337.jpg

Cintorín vlakov, vstupná brána do Salar de Uyuni.

 

Prvou zastávkou je cintorín vlakov. Skôr ako vlaky mi udrie do očí neskutočná špina a neporiadok okolo. Trsy tráv sú obsipané plastovým odpadom všakovakého druhu. Akurát biologický odpad mi tu chýba ale ten asi zožrali všade prítomné túlavé psy. Medzi touto ozdobou na nachádza cintorín vlakov. Tieto vlaky a vagóny pôvodne slúžili na prepravu vyťažených minerálov k pobrežiu Tichého oceánu na trati do mesta Antofagasta. Mesto kedysi patrilo Bolívii ale v jednej zo série vojen toto územie stratila v prospech Chile. Po vyčepraní zásob, keď ťažba stratila efektivitu, sem ťažiarske spoločnosti naviezli všetky lokomotívy a nechali ich tu napospas osudu. Zub času, soľ a možno i miestni sa pod ich súčastný stav dosť podpísali a z lokomotív zostali len hrdzavejúce torzá zapadnuté v nánosoch piesku. Zaujímavý pohľad. Po cintoríne nasleduje samotná soľná púšť „Salar de Uyuni“, niekedy nazývaná aj „Salar de Tunupa“. Púšť je veľká približne ako Libanon a je pozostatkom starovekého jazera Ballivián. V období dažďov sa púšť napĺňa 20-30 centimetrovou vodou, čo z nej robí najväčšie zrkadlo na svete. Dosť svetla sa odráža od soli aj teraz a bez okuliarov a opaľovacieho krému je pobyt na tejto ploche veľkou výzvou pre oči a pokožku. Prvá zastávka je v dedinke ťažiarov soli, na okraji soľnej púšte. Tu sa nám miestni snažia nanútiť svoje výrobky zo soli. Vyložené majú rôzne figúrky, lamy, popolníky a podobné nezmysly. V dvoroch majú kopy soli, ktorú sem zvážajú a asi nejako ďalej spracovávajú. Prvý krát vidím nákladné auto kopcom naložené soľou. Následne vstupujeme do púšte a zastavujeme sa pri kopáčoch soli. Podľa odhadov sa tu nachádza 10 miliárd ton soli. Okrem soli sa tu nachádzajú aj veľké zásoby lítia (používa sa najmä na výrobu batérií), a iných významných minerálov. Sol sa ťaží ručne na povrchu. Ťažiari lopatou kopú soľ do hĺby 10 až 20 cm, ktorú potom zhrňajú na neveľké kôpky. Tie potom ručne nakladajú na nákladné autá. Náš sprievodca vysvetľuje, že vyťažená soľ sa po nejakom čase opäť obnovuje. Všetci ťažiari fungujú na koke. Skúšame sa k jednému priblížiť ale keď nás zbadá, hlasno nás odáňa. Pokračujeme ďalej do útrob soľného jazera a zastavujeme sa pri dome, ktorý je celý postavený zo soli. Tento dom slúžil kedysi ako hotel, ale teraz je uzavretý a slúži turistom len ako atrakcia. Celý interiér je vybudovaný zo soli. Pred hotelom vlajú vlajky a jedna z nich je dokonca slovenská. Samozrejme sa pri nej fotíme. Po menšej prestávke pokračujeme ďalej po soľnom povrchu jazera k  ostrovu „Inkawasi“. „Inkawasi“ v kečuánskom jazyku znamená dom inkov. Tento ostrov sa tiež nazýva aj „Isla del Pescado“ čo zasa v španielčine znamená rybársky ostrov. Aj keď v púšti nie sú žiadne ryby, tento kus pôdy sa v období dažďov naozaj mení na ostrov. Ostrov je posiaty kaktusmi. Vypadá ako prízrak v bielej pustine. Platíme za vstup 15 bolivianov a stúpame hore. Míňame kaktusy rastúce v stovkách na tomto malom kúsku nepresolenej zeme. Z vrchola ostrova je nádherný výhľad na soľné jazero. Biela pláň sa tiahne všade vôkol nás. Na horizonte matne rozonávame vzdialené končiare hôr. Všade navôkol je len biela rovná doska. Bolívijčania tvrdia, že na tejto doske sú najlepšie cesty v Bolívii a musím s týmto tvrdením súhlasiť. Po zostupe k autu máme pripravený obed. Náš sprievodca Ivan nám nesie zásoby jedla na celú cestu. Ivan má 24 rokov a celý svoj život jazdí v púšti. Tri dni je v púšti s turistami, deň je doma a potom sa to celé opakuje. Na to, koľko času trávi s turistami nevie ani zaťať po anglicky. To je dosť smutné, pretože by sme sa radi čo to dozvedeli. Polka, ktorá ovláda španielčinu nemôže prekladať všetko a ani viesť konverzáciu. Ivan je ale aj tak dosť murzutý. Možno pre to, že vozí turistov a vidí priepastný rozdiel v ich majetku, v majetku miestnych ľudí a samého seba. Turizmus je ale na druhej strane to jediné, čo tu okrem pasenia lám a zbierania soli ľudí živí. Desí nás keď sa vždy pred jazdou pomodlí a púšťa nám lokálny turbofolk. Sprievodcu sme tentokrát dostali veľmi zlého. Ešte že si s Chrisom a Magdou krátime čas do odjazdu fotením všelijakých figúr, postojov a srandovných póz. Každý z nich má svoj foťák a navzájom sa pretekajú ktor spraví krajšiu a farebnejšiu fotku. Je s nimi celkom sranda. Za to švajčiarky sa separujú, čím sa dostávajú do podozrenia že sú lezby. Opúšťame ostrov a vydávame sa do osady San Pedro, kde nás čaká nocľah. Po ceste obzeráme tehly, vyrezané priamo zo soli. Zaujímavosťou je že pod nánosom soli je ukrytá voda. Nad osadou „San Pedro“ sa týči malý hotel, celý postavený zo soli. Ubytovanie je spoločné, všetci spíme v jednej veľkej izbe i keď Chris a Magda sú oddelení stenou asi do výšky 2 metre. Ešte aj stôl a stoličky sú zo soli a podlaha je vysypaná soľnými kamienkami. Dostávame horúcu vodu a robíme si čaj. Voda je na prídel ale to zisťujeme až neskôr, keď si po večeri robíme chuť na ďalší čaj. Máme jednoducho smolu. Po zotmení púšťajú generátor, takže máme elektriku. Sprcha je za poplatok ale my sa skúšame konzervovať. Sedíme pri stole. Je tu asi 5 výprav, každá sedí pri vlastnom stole. Je tu aj jeden cestovateľ, ktorý zle odhadol aklimatizáciu a rovno z mora vystúpil do tejto výšky. Je mu zle a tak sedí v polohe hodinára, čelom zapretým do stola. Ani nevie kde je, učite nemal z dnešného dňa vôbec nič.

 

IMG_8366.jpg

Hry s horizontom na hladine soľnej púšte.


Ráno vstávame za brieždenia. Chceme vidieť východ slnka. Slnko vychádza nad púšťou a je to naozaj veľmi pekný pohľad. Jeme raňajky a čaj na prídel. Niekto strašne obsral záchod, až na podlahu. Upodozrievame neaklimatizovaného típka, ktorý sedí v tej istej polohe ako včera. Z dnešného dňa nebude mať opäť nič. Po raňajkách sa balíme, hádžeme ruksaky na strechu a vyrážame na ďalšiu púť. Krajina sa mení, soľné jazero sme opustili a tak sa brodíme v piesku a kameňoch. Zvykáme si na scenérie pestrofarebných sopiek vôkol nás. Na tomto mieste je ich farba väčsinou šedá ako krajina okolo, niektoré sú však sfarbené do červena, žlta a biela. V osade „San Juan“ si robíme krátku prestávku aby sme pokračovali k prvej lagúne na našej ceste, k lagúne „Canapa“ vo výške 4151 mnm. V tejto lagúne prvý krát vidíme plameniakov. Jedná sa o troch, zo šiestich známych druhov plameniakov, Chilský, Andský a Jamesov. Brodia sa v plytkej vode a jej filtrovaním hľadajú potravu. Ich farba je spôsobená minerálmi, ktoré filtrujú. Plameniaki si držia odstup a aj keď je jazero plytké, nikto nemá chuť do neho vojsť. V tejto lagúne obkolesenej pättisícovkami nám Ivan pripravuje obed. Na obed je opäť kura so špagetami a zeleninou. Po obedňajšej zastávke vstupujeme do vojenského priestoru. Vzťahy Bolívie a Chile nie su veľmi priateľské, práve kôli vojne v ktorej Bolívia s Peru stratili územia na úkor Chile a Bolívia zároveň stratila aj prístup k moru. Nachádzame sa blízko hraních s Chile, ktoré aj v tejto pustine treba náležite strážiť. Ďalšou zastávkou sú skalné útvary, z ktorých je najznámejší „Árbol de Piedra“ alebo aj kamenný strom. Kameň ohlodaný časom a vetrom sa podobá na strom, z každej strany je ale iný. Celkovo pôsobí veľmi zvláštne ako aj krajina okolo. Tá pripomína Mars. Kocháme sa kamennými útvarmi, fotíme sa a pokračujeme ďalej.

 

IMG_8639.jpg

Bizardný Árbol de Piedra, kamenný strom. Bez neho je návšteva Bolívie nekompletná.

 

Vstupujeme do prírodnej rezervácie „Eduardo Avaroa Andean Fauna National Reserve“ a platíme vstup 150 bolivianov. Za to dostávame pár pestrofarebných mapiek a prospektov. Nasleduje zastávka na mieste „Laguna Colorada“, alebo tiež červená lagúna. Táto lagúna leží vnadmorskej výške takme 4300 metrov. Jazero je dosť rozsiahle, ale je veľmi plytké. Priemerná hĺbka je pol metra a najhlbšie miesta dosahujú 1,5 metra. Lagúna má červenú farbu vďaka kolóniám červených rias ktoré v nej žijú. Biele ostrovčeky, ktoré sa v nej nachádzajú vďačia za svoju farbu zasa boraxu. Ten sa používa v sklárskom priemysle alebo v potravinárstve ako konzervant E285. Pri lagúne dosť fúka a aj napriek slnečnému počasiu je dosť veľká zima. Fotíme lagúnu a seba. Blbneme a fotíme sa ako skáčeme z jedného kameňa. Túto zábavku vymyslela Magda ale Chris ako správny konzervatívny angličan odmieta. My sme blázniví východoeurópania a tak blbneme spolu. Sú to zaujímavé momentky. Kombináciou našich fotení a Ivana, ktorý sa vlečie ako slimák sme na chvoste tejto reallye. Máme preto problémy s ubytovaním. Prichádzame neskoro a takmer všetko je už plné. Sú tu také malé hotelíky roztrúsené pri ceste. Nechápeme ako to tu funguje, pretože nám to nemá kto vysvetliť. Nakoniec ale nachádzame jeden voľný. Ivan sa tvári kyslo lebo sa mu asi nepodarilo zaparkovať pri svojich kamarátoch. Ubytovanie je spoločné, v jednej veľkej miestnosti. Potrebujeme nabiť baterky ale elektrina zatiaľ nefunguje. Tú generuje dieselový generátor, ten však púšťajú až po zotmení o siedmej hodine. O desiatej ho opäť vypínajú. Také sú tu pravidlá. Po zotmení prichádza miestna pani, ktorú bolia zuby a nevie už čo si má od bolesti počať. Najlepšie by bolo vyhladať lekára ale civilizácia je odtiaľto dosť vzdialená. Väčšina zubov už pošla a tie čo pani zostali, bolia. Dávame jej lieky proti bolesti, ale tie jej útrapy akurát tak oddialia. Nakoniec bude museť ísť zub aj tak von. Deti sa nám tmolia popod nohy, volajú nás a chcú nám ukazovať ako vedia hrať na gitaru, ako vedia malovať a podobne. Samozrejme nie zadarmo, takže odmietame. Aj keby to bolo zadarmo, tak nám to nepripadá ako rozumné zabíjanie času a tiež by sme odmietli. Po zotmení domáci vytiahnu odniekadiaľ starý dieselový generátor a konečne máme elektriku. Využívame to a nabíjame všetko, čo sa nabiť dá, hlavne mobily a baterky do foťákov. Po zotmení prichádza zime. Zohrievame sa akurát tak teplým čajom. Radiátory, krb, oheň, nič z toho tu nepoznajú. Domáci sa síce hrejú v kuchyni za šporákom, tursti ale prístup do kuchyne nemajú. Tak sa hrejú ako vedia. Ponúkam našich spolucestujúcich slovenskou hruškou a keď ani to nepomáha obliekame si všetky veci, ktoré so sebou máme. Konečne prichádza desiata hodina a tak sa zberáme spať.

 

IMG_8565.jpg

Lagúna Canapa s plameniakmi.


Ráno sa vstáva o piatej hodine a prvou zastávkou sú „Fumarolas“. Sú to diery v zemi z ktorých sa valí sírová para. Najimpozantnejšie sú pri svitaní, kedy je už vidieť ale teplota vzduchu nie je natoľko zohriata, takže všade je plno pary. Z niektorých dier para sičí, z iných počuť klokotať vriacu vodu. Nezdržujeme sa tu dlho, nechceme sa priotráviť sírou a je tu strašná zima. Sadáme do auta a pokračujeme ďalej k horúcim prameňom „Polques“. Sem prichádzame počas východu slnka. Moc dlho nerozmýšľame, vyzliekame si zakonzervované veci a hádžeme sa do jazierka z ktorého sa valí para. Naše skrehnuté telo najskôr neregistruje teplo ale po chvílke sa úžasne uvoľňuje. Nálada sa zlepšuje a po rozmrznutí je na okolitý svet oveľa lepší pohľad. Po kúpeli nás čakajú raňajky v hoteli neďaleko jazierka. Raňajky opäť pripravuje Ivan. Po rozložení všetkých pochutín sa niekde stratí a nevidno ho až kým sa nenajeme. Ivan je nervózny a dosť nás ženie. Dosť škaredo sa na nás pozerá, hlavne vtedy, keď chceme zastaviť pri ceste a fotiť hory. Zastavujeme sa neďaleko Dalího kameňov, vo „Valle de Dalí“. Sú to náhodne rozhádzané obrovské kamenné bloky v strede púšte. Ako keby tadiaľto utekal obor a pár kamienkov mu tu vypadlo. Nikomu sa moc nechce šlapať v piesku ku kameňom a tak na Ivanovu radosť pokračujeme ďalej. Popri lagúne „Blanca“ prichádzame k nádherne zelej lagúne s príznačným názvom „Laguna Verde“. Obe lagúny od seba oddeľuje len úzky pás zeme a v období dažďa sú obe spojené. „Laguna Verde“ sa nachádza v nadmorskej výške 4300 metrov, učupená pod stratovulkánom, teda sopkou, Licancabur. Obe tvoria nezameniteľnú scenériu a sú rajom pre fotografov. Licancabur má úctyhodných 5916 mnm. Vedie cezeň hranica Bolívie a Chile. Samotný vrchol sa ale nachádza v Chile pretože hranica ide až 700 metrov od neho. Na vrchole sa nachádza kráter zaliaty vodou. Toto jazierko je jedným z najvyššie položených jazier na svete a najvyššie v ktorom sa nachádza život. Aj keď je hladina jazierka takmer celý rok pokrytá ľadom, žijú v ňom rôzne formy planktónu. „Laguna Verde“ vďačí za svoju farbu sedimentom obsadujúcim meď. Robím fotky tohoto nezabudnuteľného miesta a kocháme sa scenériou.

 

IMG_8725.jpg

Lagúna Verde s majestátnym Licancaburom (5920 mnm).

 

Ako poslední opúšťame prírodnú rezerváciu a tu nás pre istotu opäť kontrolujú, či máme zaplatené vstupné. Ivanovi kazí radosť Chris, ktorý beží na záchod, potom beží späť pre drobné aby opäť bežal na záchod. Toto bol najdrahší záchod, stál 5 bolivianov. Všade naokolo samá púšť, nikde ani nohy ale angličan musí využiť toaletu. Tak si za to pekne zaplatil. Až keď prichádzame na konečnú stanicu nášho výletu, zisťujeme prečo sa Ivan tak ponáhľal. Je tu búda, ktorá slúži ako bolívijská colnica. Tu odovzdávame naše bolívijské papieriky, dostávame do pasu razítko a nasadáme do autobusu s Chilskou poznávacou značkou. Ivan sa rýchlo stavia do fronty ostatných šoférov, ktorí už vyložili svojich zákazníkov a teraz poctivo čakajú na turistov prichádzajúcich z Chile. Tých je ale veľmi málo a tak Ivanovi uteká kšeft. Ak by tu bol skôr, už by mohol odchádzať domov. Mohol nám to otvorene povedať, nikomu by nevadilo vstať o pol hodinu skôr a dohodnúť sa na nejakom čase príchodu. Môže si za to sám. Dúfam ale že sa v pohode dostal domov a že tam ešte stále nečaká. Bol na nás asi dosť naštvaný, keďže nám zo strechy len rýchlo zhodil ruksaky a bez slovka rozlúčenia odišiel zaujať svoje miesto v rade.

 

Pokračovanie o týždeň.

 

Viac fotiek na:

https://plus.google.com/u/0/photos/101753267359297794842/albums/5709456134317283521

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

SVET

Šoky, nefunkčné lepidlo a Trump. Ako Rakúsko už deväť mesiacov volí prezidenta

Z víťazstiev sa už tešili, rozhodne sa až teraz.

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Bugár

Maďarskú menšinu reprezentujú od roku 1989 tie isté tváre.


Už ste čítali?