reklama

7. Nuestra Senora La Paz (18.8.-19.8.)

V auguste roku 2010 sme dvaja, ja a kamarát Janči, absolvovali trojtýždňovú cestu naprieč Peru, Bolíviou a Čile. Do tohoto krátkeho času sme sa snažili navšíviť čo najviac zaujímavých miest a vtesnať čo najviac zážitkov. Až teraz, po roku a pol sa mi podarilo dokončiť zápisky z tejto cesty a pripraviť fotky. Celý cestopis má 46 strán neformátovaného textu, ktorý obsahuje 28,920 slov. Aby toho naraz nebolo veľa, rozhodol som sa rozdelit text do 14 dielov, ktoré budem v týždenných cykloch publikovať. Ospravedlňte prípadné pravopisné chyby a preklepy v texte. Prajem príjemné čítanie.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu

Ráno využívame luxusné baňos compartidos. Nikdy nevieme čo nás čaká za rohom a tak každú príležisoť na sprchu, umytie, oddych, či jedlo radšej hneď využívame. Autobus odchádza o 8h ráno. Sme tam radšj skôr. V autobuse už riešia nejaký problém s dvojitými lístkami. Akási pani sa nechce pohnuť zo svojho miesta a tak je chlapík nútený sadnúť si inam. Nikto s dotyčnou nepohne, dokonca ani šoféri. Na to aby ju z autobusu vytiahli nasilu si netrúfajú. Do odchodu zostáva ešte 15 minút a tak vybieham na námestie urobiť zopár ranných fotiek. Na námestí sedí babka, okolo nej stôl a stoličky. Raňajky sú prestreté a tak si sadám. Moja španielčina sa natoľko zlepšila, že si dokážem vypýtať jedlo a čaj. Ďalej sa ale do konverzácie nepúšťam i keď by mohla byť zaujímavá a pre mňa poučná. Jazyková bariéra funguje. Čaj je horúci, ponáhľam sa a spálim si držku. Tak mi treba. Toto bol ale čaj, ktorý v to slnečné ale chladné ráno prišiel veľmi vhod, zahrial telo a rozprúdil krv. Vyhlasujem ho za čaj výletu. Kupujem popcorn vo veľkom vreci a ponáhľam sa do autobusu. Do La Pazu je to 155km. Po vystúpaní nad Copacabanu a následnom zostupe musíme prekonať jazero Titicaca. Most tu nie je a tak náš autobus nakladajú do jedného člna a nás do iného člna. V člne sa dávame do reči s nemcom v texaskom klobúku a šľapkách. Nám je zime a on si cestuje takto naľahko. Je celkom zaujímavé počúvať jeho príbeh a cestu. Na oplátku mu rozprávame náš príbeh a našu cestu. Na predmestí La Pazu vystupuje, lebo chce pokračovať niekam na vidiek. Vie po španielsky a tak sa mu cestuje dobre. Všade sa dohovorí a nenaráža na jazykovú bariéru. Po prekonaní prielivu, ktorý rozdeľuje jazero na vačšiu severnú a menšiu južnú časť, zvanú Uinamarco, stúpame na Altiplano. V tejto oblasti je to rovina vo výške 4000 metrov nad morom. To tibeskej náhornej plošine je Altiplano druhý najrozsiahlejší útvar tohoto typu na zemi. Alitplano začína v Peru, tiahne sa cez takmer polovicu Bolívie a na juhu zasahuje až do Chile a Argentíny. Postupne vstupujeme do mesta El Alto, ktoré je niekedy označované aj ako predmestie La Pazu. Je s ním spojené, vzniklo tým že La Paz prerástol kotlinu, v ktorej sa nachádza a postupne vyliezol na náhornú plošinu. Na nej sa začal nekontrolovane rozširovať. Ako sme videli, miesta je tu skutočne veľmi veľa. Pribúdajúcimi kilometrami zástavba hustne. Hustne aj počet ľudí popri ceste a hustne aj premávka.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu

Nuestra Seňora La Paz.


Už v zápche sa dostávame na okraj náhornej plošiny z ktorej sa pred nami ukáže v kotline schovaný La Paz, celým menom „Nuestra señora La Paz“. Pohľad na mesto je dychberúci. Celá kotlina je obostavaná a 300 metrov pod nami vidno downtown reprezentovaný výškovými budovami. Aj keď sa vypínajú na okolitú zástavbu, ich výška nie je dostatočná na to, aby vyčnievali z kotliny. Nad celým mestom ticho drží stráž zasnežený vrch Illimani s výškou 6438 mnm. Po úzkych a strmých cestách pomaly zostupujeme do mesta. Autobusová stanica je v polovici svahu. Tu vystupujeme a snažíme sa zorientovať. Táto časť nie je na našej mape. Našťastie je centrum mesta dobre viditeľné, takže máme predstavu, ktorým smerom sa máme uberať. Snažíme sa nájsť miestny „Terminal Terrestre“, z ktorého nám bude odchádzať autobus do Uyuni. Chceme sa ubytovať blízko stanice, nech to pri odchode nemáme ďaleko s ruksakmi. Motáme sa v uličkách v záplave ľudí. Všetci sú na nohách, každý niekam ide a mesto je plné ľudí. Míňame veľké množstvo bazárov, predajcov ovocia, mäsa a všeličoho iného. Máme pocit, že každý niečo predáva a zároveň kupuje. S našimi ruksakmi pôsobíme v tejto mase ľudí exoticky. Nikto tu nenosí ruksak, ani malý a veľký už vôbec nie. Predierame sa davom a postupujeme podľa mapy k centálnej autobusovej stanici. Na „Avenide Mariscal Santa Cruz“ sa dostávame na dno údolia, ktoré sa ďalej zvažuje do centra. My začíname stúpať do protiľahlého svahu. Ide to pomaly, i keď lepšie, nakoľko sme už celkom dobre aklimatizovaní. Chodenie na ľahko nám už nerobí problémy, s 15 kilovým ruksakom je to trošku iné. Míňame námornú akadémiu i keď Bolívia už nemá prístup k moru a prichádzame na stanicu. Stanica je nová a celá je natretá na žlto. V popoludňajšom slnku pekne žiari a vyníma sa na námestí ktoré je pred ňou. Vstupujeme dnu aby sme zistili odchody autobusov do Uyuni. Prechádzame stánok po stánku a odháňame otravných nadháňačov, ktorých hlasy sa ozývajú halou. Toto je asi najkrajšia stanica, ktorou sme prešli. Je čistá a bezpečná. Asi preto, že je okrem cestujúcich plná ozbrojených strážcov. Tí sú mimochodom aj pred vstupom a nepustia dnu len tak hocikoho. Možno by sa aj u nás takíto strážci uživili. Hlavne v Bratislave na hlavnej stanici. Nachádzame niekoľko autobusových spoločností cestujúcich do Uyuni a ich ceny sa dosť líšia. Vyberáme si najlacnejšiu ponuku. Je od spoločnosti „Cruz del Norte“ a to za 80 bolivianov. Odchod je o 19h večer nasledujúceho dňa. Cestovať budeme celú noc a v Uyuni by sme mali byť o šiestej hodine ráno. Na La Paz máme jeden a pol dňa a tak vyrážame hneď za ubytovaním. Aby sme nemuseli ísť do kopca, volíme „Avenidu Armentia“. Tá síce pár desiatok metroch stúpa ale potom sa mení na príjemnú svažnicu. Skušame hostely a „alojamientos“ po ceste. V jednom sa skoro ubytujeme ale chlapík sa nám niečo snaži vysvetliť. Asi aby sme prišli neskôr, ale nerozummieme mu presne a tak to radšej balíme. Po pár metroch nachádzame nové uvytovanie. Chlapík je dosť zvláštny a Janči má z neho strach, ale bereme to lebo cena je dobrá. Najprv si obzreme izbu a potom platíme 15 bolivianov. Sprcha a záchody sú v žalostnom stave ale ubytovanie je celkom fajn. Z vonku vypadá pekne, je natreté svetlou oranžovou farbou. Izba je čistá ale veľmi opotrebovaná. Dnes budeme musieť oželieť sprchu a na záchod sa budeme muset zastaviť niekde inde. Sprcha aj záchod sú v dezolátnom stave.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Naše skromné ubytovanie v La Paz.


Odkladáme ruksaky a ideme do mesta. Pri ubytovaní je hneď verejná jedáleň. Presne také máme radi a tak parkujeme a dávame si „Menu del dia“ za 7 bolivianov. Centrum nie je ďaleko, ideme pešo. Pokračujeme po „Avenide Armendia“, schádzame na „Avenidu Mariscal Santa Cruz“. Prechádzame cez „Plaza de Heroes“ s „Iglesia de San Francisco“. Klesáme ďalej až k „Plaza Isabel la Catolica“. Po ceste stihne na Jančiho vybehnúť pes a rafnúť ho do nohy. Aj keď sa mu z nohy púšťa krv, nohavice nie sú prehryznuté. Usudzujeme teda že ku kontaktu jeho zubov s krvou nedošlo. Pán idúci uproti nám radí aby sme šli na políciu. Aj tak by nám moc neorzumeli, my im už vôbec nie. Aj tak by sme nič nevybavili, zbytočne by sme stratili kopec času. Kašleme na to ale odtejto chvíľe psov obchádzame veľkým oblúkom. Túlame sa mestom, pozeráme pulzujúci život, sochy, námestia a križovatky. Hľadáme cestovné agentúry a zisťujeme aké sú možnosti. V jednej agentúre si vyberáme výlet na kopec „Chacaltaya“ a „Valle de la Luna“. Je to jednodenný výlet a chcú zaň 12 dolárov strýca sama. Výlet na „Huyana Potosí“ rušíme a plánujeme radšej „Chachani“, ktorý je o pár metrov vyšší a výlet naň je o jeden deň kratší. Tento kopec sa nachádza pri Arequipe, ktorú máme na trase keď sa budeme vracať z Chile. Rozhodujeme sa aj pre cestu smrti na bicykloch ale keď nám v agentúre vysvetlujú čo všetko to zahŕňa a ako to funguje, zavrhujeme to. Pripadá nám to ako veľká komercia na ostrovoch Uros. Cesta je už pre premávku odstavená. Celých 60km sa ide dole svahom, takže sa vlastne ani nebicykluje. Cesta je plná turistov a o nejakom adrenalíne sa teda nedá ani hovoriť. Zdá sa to sterilné, kľučkovanie v premávke by bolo oveľa zaujímavejšie. Byť tam len preto aby sme tam boli nie je náš štýl. Aj keď sme to mali v pláne, tento výlet rušíme. Meníme USD a pomaly sa poberáme späť na hostel. Teraz nás čaká cesta hore kopcom. Kocháme sa interiérom kostola San Fancisco a hľadáme najväčšiu tržnicu v La Paze – „Mercado Negro“. Nemec nás ráno varoval aby sme tam nešli. Je to neskutočné bludisko a kradne sa tam. Prechádzame sa radšej iba v uliciach. Janči chce kupovať oblečenie ale nevieme nájsť to správne oddelenie. Vstupujeme aj dnu ale je tam veľmi málo priestoru. Stánky sú jeden na druhom, je tam málo svetla a veľa ľudí. Necítime sa tam príjemne a tak toto bludisko radšej opúšťame. Miesto oblečenia kupujeme od jednej pani syr. Kupujeme aj chleby na zajtrajší deň. Pani sa nás pýta okdiaľ sme a tak je vravime že zo Slovenska. Moc tomu neorzumie, takú krajinu zjavne nepozná, tak upresňujeme že sme z Európy a až potom na znak pochopenia kýve hlavou „Sí“. Aj by som sa jej povypytoval viac, aby som poznal ako sa tu žije ale jazyková babriéra ma nechce pustiť do diskusie. Kupujeme aj nejaké miestne kofoly ale táto pani už nie je taká komunikatívna. Po ceste na hostel sa zastavujeme na večeru. Ja si dávam opekané zemiaky s hubami. Nie sú to halucinogénne huby ale obyčajne, chutia však veľmi dobre. 2 babky majú veľky kotol na ulici a okolo neho stoličky. Na nich sedia domáci a jedia, pretože toto nie je takeaway. Janči má chuť na džús a tak si dáva mix všetkého aj s mliekom. Práve tu niekde skončila naša ostražitosť a začali sme sa regulérne stravovať na ulici, spolu s miestnymi. Táto strava ale bola najlepšia a najlacnejšia. Skúšam Jančiho nápoj aj ja, zo solidarity. Našťastie nemáme z mlieka problémy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ráno o 8h stojíme pred stanicou a čakáme čo sa bude diať. Presne tak sme sa dohodli v agentúre. Ruksaky máme so sebou, pretože večer odchádzame. V dohodnutom čase skutočne prichádza nižšia žena a nakladá nás do malej dodávky. Ruksaky idú na strechu a my sa súkame dnu. Sú tam aj iní turisti a miesta tam nie je nazvyš.

Obrázok blogu

Autobusová stanica v La Paz žiari do diaľky.


Vyšplháme sa na El Alto, zahneme do prava a už šplháme do kopca. La Paz nechávame za sebou. Všade naokolo je prach a suchá pôda. Nikde žiadny strom alebo náznak zelene. Pred nami sa po jednej strane vypína Huyana Potosí aj so svojou bielou čiapkou, na druhej strane je Chacaltaya ale bez čiapky. Chacaltaya v jazyku Ayamarov znamená studená cesta a vychádza zo skutočnosti že v dávnych dobách tadiaľto inkovia prechádzali do pralesa. Naša sprievodkyňa ovláda angličtinu. Jeto paráda, máme veľa zvedavých otázok. Je celkom v pohode a vysvetluje nám že aj keď je Chacaltaya vysoká len 5430 mnm a Huyana Potosí 6088 mnm, tak na Chacaltayi bolo kedysi lyžiarske stredisko a ľudia sa tu celý rok lyžovali. Toto stredisko bolo najvyššie položené lyžiarske stredisko na svete a najbližšie k rovníku. Fungovalo od roku 1939 ale pred 10 rokmi začalo mať problémy so snehom a tak ho pred 3 rokmi úplne zavreli. Chacaltaya, v dôsledku zmeny klímy, stratila svoju bielu čapicu. Zastávku využívame na fotenie lám a oboch majestatnych kopcov trčiacich do krajiny ako dva opustení mohykáni. Po ceste si na samotnom úpatí Chacaltayi všímame rozmiestnené nádoby so žltým vekom. Sú ich tu po svahoch rozmiestnené desiatky. Sú to detektory pre observatórium, nachádzajúce sa vy výške 5220 mnm. Toto observatórium skúma gama lúče a ich vplyv na lokálnu klímu. Autobus parkuje asi 150 metrov pod vrcholom. Vlastne vrcholy sú dva. Jeden hlavný a druhý, z ktorého sa lyžovalo, je nižší. Platíme symbolické vstupné a stúpame hore. Nižší vrchol zatiaľ obchádzame a stúpame na ten vyšší. Ide to pomaly ale ide to v pohode. Na vrchole je skalná doska, v ktorej je vyrytá výška. Fotíme sa s ňou a s majestátnou Huyana Potosí stojacou povedľa. Sprievokyňa nám vysvetluje, že tento kopec je v znaku filmových štúdií Paramount pictures. Pod kopcom vidíme 2 jazerá, jedno je červené a druhé zelené. Dokazujú prítomnosť nerastných surovín v tomto regióne. Celá Bolívia je bohatá na železo, meď, síru ale aj striebro či zlato. Kocháme sa výhľadom. Obdivujeme Illimani ktoré sa náchádza na opačnej strane, vidíme El Alto padajúce do priehlbiny La Paz. Vidíme nedozierne Altiplano a za ním v opare dokonca jazero Titicaca. Na opačnej strane, asi 70km, za hrebeňom hôr, sa nachádza amazonská džungľa. Výhľad je úchatný a dychberúci. Vychutnávame si ho. Aj keď slnko riadne praží, teplo tu nie je a zvládame tri vrstvy s čiapkou. Okuliare sú tu nevyhnutnosť. Po ceste naspať sa zastavujeme na nižšom vrchole. Je tu staré zelené koleso, zbytok pomy. Na lanovku alebo sedačku to tu nevypadá. Pod slovkom lyžiarske stredisko som čakal viac, asi navyknutý od nás. V každom prípade je to v tejto krajine rarita a je na škodu, že už nefunguje. Po zostúpení sledujeme dvoch policajtov ako obedujú. Buď to majú z domu kde im to zabalili manželky ale obaja maúto isté, takže to asi vyfasovali na stanici pri nástupe do služby. Vôbec sa nezaoberajú ekológiou. Sú tu páni a tak všetky odpadky púšťajú vetrom niekam preč.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Z vrcholu Chacaltaya (5431 mnm), vzadu Huyana Potosí (6088 mnm).


Druhou časťou výletu je „Valle de la Luna“. To sa však musíme presunúť cez celé mesto zo severu na juh. Presun je dosť časovo náročný, áut je v meste požehnane i keď viac ako 80% tvoria colectiva a autobusy. „Valle de la Luna“ vzniklo eróziou a odplavením horniny pri dažďoch. Niečo podobné som videl v Bulharsku. Sprievodkyňa nám ukazuje kaktus, z ktorého sa získava meskalín. Meskalín je halucinogénna droga, tiež sa nazýva aj droga pravdy. Je jednou z najsilnejších drog a je aj tu zakázaná. Používať ju môžu len miestni indiáni a dá sa od nich kúpiť na trhoch, napríklad v Mercado Negro. Tam sme videli stánok šamanov, obvešaný mrtvými vysušenými mláďatami lamy a inými relikviami.

Obrázok blogu

Kaktus z ktorého sa získava meskalín.

Do La Pazu sa vraciame okolo štvrtej hodiny poobede. Šofér je kapitola sama o sebe. Vymenili sa v La Paze, na ceste do údolia. Je škuľavý na jedno oko a to druhé má otvorené len do polovice. Štartuje auto aj keď motor už beží, pri radení počíta zuby v prevodovke a v zákrute mu to kedykoľvek skape. Trošku sa s ním bojíme ale dávame mu šancu. Nakoniec nás vyhadzuje niekde mimo stanice a cestu si už musíme nájsť sami. Trošku blúdime. Naháňa nás nejaká sfetovaná troska. Ani za svet sa chlapíka nemôžeme zbaviť. Je na drogách a chce od nás peniaze. Motajú sa mu nohy a každú chvíľu sa váľa po ceste. Vždy sa však pozviecha a beží za nami. Nepomáha ignorancia, rýchla chôdza, krútenie hlavou. Zvyšujeme hlas, gestikulujeme ale ani to nepomáha. Nepomáha ani keď sa zaháňame. Nakoniec úspešne nachádzame našu autobusovú stanicu a až tu sa nám ho podarí zbaviť. Máme ešte čas a tak uvažujem o prepraní vecí. Mám ich presne rozpočítané a ak ich teraz nepreperieme, tak ich ďalšie 3 dni v Uyunskej púšti určite nepreperieme a budeme ich museť obliecť na bekend. Skúšame to na našej ulici. V prvej práčovni nič nevybavujeme. V druhej majú na opratie 2h. Vysvetlujeme pani, že o siedmej nám odchádza autobus a potrebujeme to mať opraté už o šiestej. Pani súhlasí. Váži nám prádlo a ukazuje cenu. Súhlasíme aj my. Čas, ktorí máme využívame na nákup malinoviek a na jedlo. Končíme na malom rozkopanom námestíčku „Parque Rosinho“. Tu si dávame žemlu s vajcom a čaj. Sedíme, popíjame a pozeráme na miestne ženy ako pracujú. Sú to presne tie ženy, ktoré poznáme z turistických sprievodcov, oblečené do širokej sukne a s klobúkom na hlave. To ale neťahajú lamy, ale tlačia naložené táčky. Divíme sa ako ďaleko tu pokročila emancipácia a ako úspešne zotreli rozdiely medzi mužmi a ženami. Ženy tu kopú a behajú s táčkami rovnako ako muži. Všetci majú vyduté líca, jasný znak žuvania kokových listov. To im umožňuje ťažko pracovaťaj v tejto nadmorskej výške. Nezávidíme im. Je za desať minút šesť a tak ideme skontrolovať tetu. Nerád by som tu nechal svoje veci, nemal by som si čo obliecť a na ostro by to v púšti nebolo ono. Pani nám správne ukazuje, že má ešte desať minút a že do šiestej to určite stihne. Cúvame s ruksakmi von z malej miestnosti a čakáme vonku. Čas si krátime fotením starých autobusov a pozorovaním hustnúcej premávky. O šiestej je naše prádlo skutočne vypraté a vysušené. Štastní ho ukladáme naspäť do ruksakov a ponáhľame sa na autobus. Platíme výpalné autobusovej stanici a sadáme do autobusu. Vyrážame už za tmy. Nevieme kade všade sa motáme ale cesta večerným La Pazom je nekonečná. Pravdepodobne sme išli cez El Alto, lebo sme išli okolo letiska a to sa nachádza tam. Na ulici je všade plno ľudí, premávka je riadne hustá. Nakoniec ale vychádzame z mesta a ja zaspávam.

Pokračovanie o týždeň.

Viac fotiek na:

https://plus.google.com/u/0/photos/101753267359297794842/albums/5709459674464683537

Milan Balusik

Milan Balusik

Bloger 
  • Počet článkov:  14
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Pisem o tom, o com pisat chcem Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu