6. Copacabana (17.8.)

Autor: Milan Balusik | 26.3.2012 o 9:00 | Karma článku: 3,77 | Prečítané:  317x

V auguste roku 2010 sme dvaja, ja a kamarát Janči, absolvovali trojtýždňovú cestu naprieč Peru, Bolíviou a Čile. Do tohoto krátkeho času sme sa snažili navšíviť čo najviac zaujímavých miest a vtesnať čo najviac zážitkov. Až teraz, po roku a pol sa mi podarilo dokončiť zápisky z tejto cesty a pripraviť fotky. Celý cestopis má 46 strán neformátovaného textu, ktorý obsahuje 28,920 slov. Aby toho naraz nebolo veľa, rozhodol som sa rozdelit text do 14 dielov, ktoré budem v týždenných cykloch publikovať. Ospravedlňte prípadné pravopisné chyby a preklepy v texte. Prajem príjemné čítanie.

V Copacabane by sme mali byť okolo obeda. Nie to tá Copacabana, ktorú každý pozná, aj keď práve tá dostala svoj názov podľa tohoto mestečka. V Copacabane chceme navštíviť posvätný ostrov Isla del Sol. Ostrov patrí Bolívii a nie sú na ňom dodnes žiadne autá a spevnené cesty. Je posvätný pre inkov a je opradený rôznymi povesťami. Podľa jednej je rodiskom Manco Capaca, prvého inského panovníka a syna boha slnka. Spolu s Mamou Ocllo, ktorá bola zasa dcérou boha slnka, vystúpili z jazera Titicaca, založili mesto Cusco a naučili ľudí uctievať bohov. Cesta ubieha v pohode. Holanďanka si našla iných kamarátov, pretože chce nocovať na ostrove a my nie. Toto je údeľ cestovateľov ktorí cestujú sami, zvlášť keď sa jedná o cestovateľku. Vždy sa na niekoho prilepí. Získava tak veľa informácií, stretne a spozná veľa ľudí a v neposlednom rade zvyšuje svoju bezpečnosť, keďže sa nepohybuje sama. Pred hranicami sa autobus zastavuje pred zmenárňou. Zasa dohodnutý kšeft s majiteľom zmenárne. Predpokladáme zlý kurz ale sprievodca píše že v Copacabane je horší, keďže si pripočítavajú nejaké percento z čiastky. Radšej meníme 10 USD, aby sme mali aspoň na prežitie v Copacabane. Na hraniciach nás autobus vypustí von. Odovzdávame lístočky Peru a dostávame bolívijské.

 

IMG_8032.jpg

Zmenárne na hraniciach Peru a Bolívie.


Do kancelárie pasovákov sa vchádza po jednom a pred dverami na všetko dohliada zbraňami ovešaný, dôležito sa tváriaci vojak. Nezdá sa mu môj pas. Jano má už európsky a ja mám ešte slovenský. Slováka asi ešte nevidel, ani nevie čo je to za krajinu. Nezdá sa mu, že každý z dvoch slovákov, ktoých práve stretol, má iný pas. Listuje si v ňom, pozerá, študuje. Začínam mať pocit, že sa dnes do Bolívie nedostanem. Nakoniec mi ho dáva a púšťa ma dnu. Celá procedúra sa opakuje aj vo vnútry. Našťastie aj tú absolvujeme. Pred colnicou sedia babky v klobúkoch a menia preniaze. Menia aj eurá a s radosťou zisťujeme, že sme pri výmene neprerobili. Pri čakaní na šoféra si všímame rozbité čelné sklo a ská na svetlách našeho autobusu. Smejeme sa, že tu to nikto nerieši a u nás by ho policajti už dávno odstavili. Hranica od Copacabany nie je ďaleko a tak sme ešte pred obedom v Copacabane. Autobus nás vypúšťa na hlavnom námestí. Stanica tu nie je a všetky autobusové firmy sídlia na námestí alebo pár metrov od neho. Asi 200 metrov od námestia je pláž a jazero Titicaca. Najprv však riešime ubytovanie a výlet na Isla del Sol. Samozrejme že nás obkolesia miestni v snahe ubytovať nás a predať nám výlet. Výlet kupujeme za 15 bolivianov. Asi nič lepšie nezoženiemie. Agentúry sú hneď pri autobuse, na ulici, ktorá vedie k jazeru. S ubytovaním váhame a robíme si prehľad. Výlet je o jednej hodine, takže máme čas. Chceme sa najprv trošku prejsť, zistiť ceny a potom sa rozhodneme pre ubytovanie. Nakoniec nachádzame ubytovanie za 15 bolivianov bez raňajok. V tomto ubytovaní opäť znižujeme naše požiadavky a bereme prvý krát ubytovanie s „baňo compartido“ – so spoločnými sprchami. Sprcha je našťastie jednu izbu od našej a je naozaj čistá. Keď sa nepustí veľký prúd je dokonca teplá. Aký luxus. Medzi nalodením na výlet a ubytovaním, kupujeme ešte lístky na zajtrajšiu cestu do La Paz. Ceny sú všade rovnaké, 20 bolivianov. Tak sa vraciame do prvej agentúry „6. de Julio“, kde slečna vedela po anglicky. Janči to zdôvodňuje tým, že je to odmena za to, že vie po anglicky a ja súhlasím. Je lepšie mať lístky kúpené deň dopredu, pretože sa predávajú výslovene na meno, zapisuje sa to do karty a keď sa vypredajú všetky miesta, už by nám asi nepredali. To nechceme riskovať.

 

IMG_8062.jpg

Isla del Sol, vzadu Isla de la Luna, na obzore zasnežené vrcholky Cordillera Real


Isla del Sol nie je ďaleko od pevniny a aj loď je rýchlejšia, takže cesta na ostrov trvá len jednu hodinu. Moc času na ostrove nemáme. Obratne míňame miestnych, ktorí zatarasili telami mólo a vyberajú vstupné na ostrov. „You turist, you pay“. Míňame farebnú sochu inského bojovníka a jeho ženy, dcéry či milenky. Možno je to Manco Capac so sestrou Mamou Ocllo. Začíname stúpať po schodoch. Srdce nám prudko búcha a lapáme po dychu. Mame lepšiu kondičku ako ostatní, čo nás teší, lebo ich postupne obiehame. Aj tak nám dáva výstup zabrať. Sme niečo pod 4 tisíc metrov nad hladinou mora, sto metrov nad hladinou jazera Titicaca. Výhľady na bolívijské šesťtisícovky, ostrov Isla del Moon a sýtomodrú hladinu jazera Titicaca sú úžasné. Vrcholky patria do časti Ánd ktorá sa nazýva Cordillera Real alebo po domácky Yungas, čo znamená „horúce údolia“. Najvyšším bodom je druhý najvyšší vrch Bolívie, Illimani (6438 mnm) ale ten nie je vidno. Týči sa nad La Pazom. My teraz pozorujeme tretí najvyšší vrch Bolívie, majestátnu Ancohumu (po domácky Aymara), s výškou 6427 mnm. Spolu s domčekmi na ostrove a terasovitými políčkami dotvárajú nezabudnuteľný kolorit miesta. Keďže na ostrove nie je ani meter asfaltu a ani jedno auto, ticho sa dá krájať a je úžasné. Sem tam ho preruší mečanie oviec alebo híkanie nejakého osla. Aj napriek tomu, že je tu mnoho turistov, je tu úžasný kľud a pokoj, ktorý cez póry vstupuje do tela a rozlieva sa v ňom. Kocháme sa nádherou okolo seba a vystupujeme pomaly hore. Konečne sme hore. Je tu malé námestíčko ale nie je to najvyšší bod ostrova. Dá sa pokračovať ďalej ale na to už nemáme čas. Na ostrove je niekoľko osád kde sa dá prespať. Východ slnka odtiaľto musí byť úžasný ale mi volíme západ nad jazerom z kopca Mount Calvario, korý sa vypína nad Copacabanou. Lapáme po dychu a aklimatizujeme sa. Pred nalodením sa na spiatočnú cestu sa ešte fotíme s pánom Inkom. Po ceste naspať sa zastavujeme v chráme slnka. Z chrámu zostali len ruiny ale sú vidieť výklenky, ktoré museli kedysi obsahovať sošky alebo iné predmety. Miestnosti v chráme sú malé a okná sú otočené na východ. Nikto presne nevie, na čo slúžil tento chrám a ako v ňom uctievali božstvá.


IMG_8100.jpg

Západ slnka na vrchole Mount Calvario.


Po príchode do Copacabany vyrážame hneď na Mount Calvario. Chceme stihnúť západ slnka ale výška nám nedovoľuje výrazne pridať do kroku. Copacabana sa nachádza vo výške 3841 mnm, Mount Calvario je maximálne 400 metrov nad mestom, štyritisícovú hranicu teda prekonáva určite. Pri kostole začína krížová cesta. Je široká a prechádza chudobnou štvrťou. Na jej krajoch majú domáci ľudia postavené skromné obydlia z ktorých pútnikom predávajú sviečky, nápoje i jedlo a dokonca i možnosť použiť záchod. Kúsok nad štvrťou pozorujeme spálenú trávu a hlinu. Vrchol kopca je celý čierny od ohňa a od vosku. Je tu asi 9 kaplniek ktoré končia hlavkou kaplnkou za ktorou je malé pódium okolo ktorého sú z kameňov vytesané radové sedačky. Pod nimi je priestor, malá kobka na sviečky. Zvláštne miesto ale je odtiaľto fantastický výhľad na Copacabanu. Vidíme námestie a nádherný biely kostol „Basilica of our Lady of Copacabana“, vybudovaný v 16. storočí v štýle maurskej architektúry. Nevídaný pohľad i keď na prítomnosť kostolov sme si už navykli. Väčšinou sú však v európskom štýle. Tento kostol je na veľkosť mestečka neprimerane veľký ale o to krajší. Ticho pozorujeme ako slnko mizne za kopcami v Peru. V Bolívii je oproti Peru o jednu hodinu viac, takže sa tu neskôr stmieva. Začína sa ochladzovať a fúkať vietor. Zostupujeme dole, kým si ako tak vidíme pod nohy. Hľadáme kostol a kým prichádzame k nemu, je už tma. Predavači pestrofarebného šťastia a sviečok balia ticho svoje obchody. Kostol je našťastie otvorený a tak ideme dnu a kocháme sa vnútornou výzdobou. Je naozaj veľký a honosný. Okrem nás je tu len prievan, ktorý búcha vchodovými vrátami a ruší tak sakrálne ticho. Po návšteve kostola sa túlame ďalej v uličkách a hľadáme nejakú cenovo prijateľnú reštauráciu kde by nám ponúkli miestneho pstruha. Je to pstruh z jazera a podľa sprievodcu je väčší ako ostatné pstruhy. Tak ho chceme ochutnať. Nachádzame jednu miestnu reštauráciu za prijateľné ceny. Dávame si polievku a pstruha, zapíjame to maté de coca. Na zemi sa hrá dieťa. Je to čašníčkyne aj keď vypadá že má maximálne 15 rokov. Celá večera stojí pre jedného 7 bolivianov. Najprv platí Janči a keď mu čašníčka donese účet, odo mňa už peniaze nechce. Zvláštne, neviem čo sa deje ale pripadá nám to až moc lacné. Nejde nám to do hlavy ale neprotestujeme a ideme preč. Až v hostely Janči zisťuje že sme sa okašľali. Namiesto 7 bolivianov jej zaplatiľ solami, takž sme zaplatili 8 solov čo je niečo cez 20 bolivianov. Nevyznáme sa v peniazoch ale hlavne si Janči nedrží vo vreckách poriadok. Nechali sme si soly, ktoré sme neminuli, pretože ich ešte budeme potrebovať. Trošku naštvaní ideme spať.

 

Pokračovanie o týždeň.

 

Viac fotiek na:

https://plus.google.com/u/0/photos/101753267359297794842/albums/5709461977719157089

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

SVET

Šoky, nefunkčné lepidlo a Trump. Ako Rakúsko už deväť mesiacov volí prezidenta

Z víťazstiev sa už tešili, rozhodne sa až teraz.

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Bugár

Maďarskú menšinu reprezentujú od roku 1989 tie isté tváre.


Už ste čítali?