5. Puno (15.8.-16.8.)

Autor: Milan Balusik | 19.3.2012 o 9:00 | Karma článku: 4,63 | Prečítané:  287x

V auguste roku 2010 sme dvaja, ja a kamarát Janči, absolvovali trojtýždňovú cestu naprieč Peru, Bolíviou a Čile. Do tohoto krátkeho času sme sa snažili navšíviť čo najviac zaujímavých miest a vtesnať čo najviac zážitkov. Až teraz, po roku a pol sa mi podarilo dokončiť zápisky z tejto cesty a pripraviť fotky. Celý cestopis má 46 strán neformátovaného textu, ktorý obsahuje 28,920 slov. Aby toho naraz nebolo veľa, rozhodol som sa rozdelit text do 14 dielov, ktoré budem v týždenných cykloch publikovať. Ospravedlňte prípadné pravopisné chyby a preklepy v texte. Prajem príjemné čítanie.

Ráno okolo 8h nás v hosteli Alejandro budí hit Alejandro. Okno nemáme do ulice ale do vestibulu. Hluk z recepcie stúpa nahor a rozlieha sa po celom hostely. Je to asi taký interný budík, aby hostial zbytočne nevylihovali v posteliach a brali sa kade ľahšie. Teplá voda je samozrejme zbožné želanie ale po 2 dňoch pochodu, prachu a úpeku nám stačí aj studená. Času máme dosť a tak sa rozhodujeme na peší presun na autobusovú stanicu. Je to asi 3-4km. Pre miestnych veľa, pre nás pohoda. Taxikári na nás vytrubujú ale už to ani nevnímame a len krútime podvedome hlavou že nie. Štrikujeme uličkami ako rodení inkovia, dostávame sa na „Avenidu El Sol“, ktorá sa mení na „Avenidu San Martin“ a okolo 10h prichádzame na „Terminal Terrestre“ (hlavnú stanicu). Zisťujeme aké sú naše možnosti a aká je cena autobusov do Puna. Obchádzame jednotlivé stánky, gestikulujeme, pýtame sa na odchody. Nakoniec sa rozhodujeme pre autobus spoločnosti „Power“ odchádzajúci do Puna o 10:30. Cena je 20 solov a cesta by mala trvať 6 hodín (nakoniec trvá o takmer 2h viac). Čaká nás teda takmer celý deň presunu. Pri nastupovaní do autobusu registrujeme blondínu cestujúcu osamotene. Spomínam ju preto, lebo za pár hodín sa naše cesty pretnú aby sa po pár dňoch opať rozpojili. To ale v tomto momente netušíme a tak usadáme na svoje miesta a tešíme sa na cestu. Mestá su od seba vzdialené asi 400km.

 

IMG_7898.jpg

Krajina medzi Cuzcom a Punom.


Cesta ubieha príjemne. Jančimu je teplo, tak sa vyzlieka do tielka. Mne sa teplo moc nezdá a tak zostávam oblečený. Míňame náboženský pochod s tanečníkmi a svätou Máriou nesenou na nosidlách. Prechádzame cez Sicuani, Juliacu a po zotmení vchádzame do Puna. Krajinu už neopisujem. Zovšednieva nám a je veľmi podobná tomu, čo sme videli pri ceste z Limi. Puno je na brehu jazera Titicaca a nachádza sa v nadmorskej výške 3827 mnm. Našťastie sme si v Cuscu kúpili kokové cukríky a tak sa aklimatizujeme cucaním. Moc mi nechutia, sú dosť horké a ich chuť je trávová a ostrá. Čaj je lepší. Na autobusovej stanici sa nechávame odchytiť miestnym nadháňačom. Spolu s nami sa necháva odchytiť aj dievčina. Dozvedáme sa že je z holandska. Chlapík nám ponúka výlet na ostrovy Uros, ubytovanie a autobus do Bolívie. Zjednávame cenu. Nakoniec sa nám podarí zjednať výlet na ostrovy Uros a Taquila za 35 solov, ubytovanie (samozrejme že s teplou vodou, internetom a vrátane raňajok) za 15 solov ale musíme si kúpiť autobus do Bolívie. Lístok do Copacabany stojí 20 solov. Moc sa nám to nepáči, tušíme, že autobus preplatíme ale je už večer, nemáme žiadne ubytovanie a na druhý deň chceme vyraziť na výlet na jazero. Ubytovanie sa nám pozdáva a tak to bereme. Do hostelu vyrážame pešo a bereme so sebou aj holanďanku. Tá je obložená ruksakmi ako párok rožkom a moj bágej je oproti jej báglu drobček. Boh vie aké všelijaké šminky so sebou ťahá. Vďaka mojim orientačným schopnostiam a mape v Lonelyplanet nachádzame hostel veľmi ľahko. Pani nás ubytuje a hor sa na internet. Sťahujem fotky z fotoaparátu na USB kľúčenky. Počítač je strašná rachotina, moc dobre s foťákom nespolupracuje a tak nám prekopírovanie fotiek trvá asi 2 hodiny. Následne, skoro slepí od hladu, bereme holanďanku a vyrážame do ulíc. Spoznávanie mesta spájame s večerou. Parkujeme v nejakom lokálnom pohostinstve a objednávame si „pollo broaster“ s polievkou. Po návrate riešime menší problém s pani domácou, ktorá zmenila názor a tvrdí že raňajky nie sú v cene. Nakoniec sú a tak ideme spať. Ráno máme raňajky pripravené i keď je to sáčkový čaj, 2 žemle s maslom a džemom. Vyberáme si samozrejme „Maté de Coca“. O pol ôsmej nás na „Plaza de Armas“ čaká minibus. Ubytovaní sme blízko, asi 100 metrov od námestia v jednej postrannej uličke. Nasadáme, zbierame po meste ďalších turistov a približujeme sa do prístavu. Tu sú už turisti z celého mesta.

 

IMG_7964.jpg

Ostrovy Uros.

 

Výlet k ostrovom je celodenná záležitosť, takže sa vyráža ráno, všetci pekne spolu. Jazero Titicaca znamená v preklade „skaly púm“, pretože v pôvodnom Aymarskom jazyku znamená slovo „Titi“ veľká mačka a „Kak“ skala. Jazero leží v nadmorskej výške 3820 metrov nad morom. Ústi do neho 25 riek ale vyteká len jedna. Volá sa Desaguadero. Na mieste z ktorého vyteká sa rozkladá rovnomenné mesto ktoré je zároveň aj vstupnou bránou do Bolívie. Rieka Desaquadero vteká opäť do jazera, do jazera Poopó v Bolívii. Obe jazerá sú pozostatkom obrovského zaniknutého jazera Bolivián. Nasadáme do lodiek, samozrejme do každej loďky natlačia maximum ľudí a až potom sa postupne vyráža. Vyráža sa až keď sa loďka naplní. Sedíme pri šoférovi. Ten má miesto kormidla volant a na palubnej doske veľký oltár s pannou Máriou. Neviem prečo, ale vždy máme smolu na najpomalejší dopravný prostriedok alebo najhoršieho šoféra. Opäť sa to potvrdilo, takže si vrkáme po vodnej hladine rýchlosťou nakokovaného slimáka a ostatné člnky nás postupne obiehajú. Našťastie máme sprievodcu, ktorý ovláda angličtinu. Vysvetľuje nám že čln je urobený spojpomocne a že motor a prevody sú z nejakého auta. Prvým cieľom našej cesty sú plávajúce ostrovy Uros. Tie sa nachádzajú, kôli turistom len 7 km od mesta, zaparkované medzi nekonečnými lánmi trstiny. Tá rastie priamo z vody. Títo obyvatelia sa živia prevažne turizmom a je to vidieť. Čo nebolo vidieť boli muži v produktívnom veku, deti v školskom veku a tínedžeri. Tí prví asi pracujú niekde v meste a tí druhí chodia do školy. Na ostrovoch sme teda videli prevažne ženy, malé deti a starých ľudí. Počas cesty nám náš sprievodca dáva inštrukcie ako sa po urosky povie ahojte, ďakujem a dovidenia. Chce nás pripraviť na uvítaciu ceremóniu. Z ostrovoch nám už mávajú ženy v pestrofarebných šatách a kričia aby sme ich prišli navštíviť. Šoféri člnov sú asi dohodnutí s jednotlivými ostrovmi a tak priamo mierime k tomu nášmu. Parkujeme čln za hlasného vítania ostrovaniek. Niektorí turisti im odpovedajú. Celá uvítacia procedúra vypadá umelo a silene. Na ostrove sa dozvedáme podrobnosti o tom, ako tieto komunity fungujú, ako žijú a ako sa tieto ostrovy stavajú. Jeden ostrov vydrží asi 40 rokov a potom sa musí postaviť nanovo. Kedysi sa trstina neutále navršovala. Spodné vrstvy hnili a postupne klesali az na dno. Na mieste, na ktorom stojí náš ostrov je hĺbka vody 18 metrov. Takéto navyšovanie je teraz zakázané, pretože znečisťtuje už aj tak dosť znečistenú vodu. Opustené ostrovy sa odťahujú z očí turistov a slúžia ako polia na pestovanie. Miestni nám ukazujú ako sa taký ostrov stavia a čo všetko obsahuje. Na jednom ostrove žije kominuta až 8 rodín. V prípade zlých susedských vzťahov sa problémová rodina jednoducho odreže a musí komunitu opustiť. Ukazujú nám aj ako jedia trstinnu ale nám to neodporúčajú. Znečistená voda sa dostáva aj do trávy a tým, že miestni ju pijú spôsobuje veľkú úmrtnosť detí. Tie zomierajú najmä na hnačku. Voda slúži ako stoka pre mesto a ako záchod pre miestnych. Stekajú do nej rieky kontaminované pesticídami a celé to potom takto vypadá. Starí zasa zomierajú na zápal pľúc, pretože, aj keď sa to nezdá, žijú vo vlhkom prostredí bez topánok a teplých ponožiek (to znamená že chodia bosí). Ženy sa nám snažia nanútiť nejaké podomácky vyrobené predmety. Môžeme sa túlať po ostrove, snoriť po ich domoch. Ich domy sú veľmi jednoduché a sparťansky vybavené. Snoriť v nich sa nám zdá divné a tak sa do trstinových príbitkov nehrnieme. Iba nakukujeme, to nám stačí. Niektorí tursti to bez zábran využívajú. Neviem, ako by sa tvárili keby som sa ja k nim prišiel pozreť ako do zologickej záhrady. Radšj nakúkam za chatrče a tam objavujem realitu života týchto ľudí. Sú tu výdobytky civilizácie v tvare špiny a odpadkov z plastu či obnosených vecí. Idylku hlinených kachlí, nasmerovaných do očí turistov kazí špinavý a zamastený plynový varič. Radšej sa vraciam späť pretože balancujem na pokraji jazera a na kúpeľ nie som pripravený. Priemerná teplota vody je 11-12 stupňov. Spolu s Jančim debatujeme s dvoma francúzkami ktoré sme už viac krát stretli na ceste a teraz sme sa náhodou dostali na spoločný výlet. Návšteva ostrovov sa končí, nastupujeme na loď a smerujeme na druhú časť výletu, „isla“ Taquile. Bolo zaujímavé vidieť ako ľudia žijú ale zároveň to bolo veľmi komerčné a umelé. Návšteva ostrovných ľudí je však jedno z miest, ktoré v Peru nemôžete vynechať. Sprievodca nám v člne vysvetľuje, že v severnej, nedostupnej časti, ďaleko od Puna, žijú komunity, ktoré nechcú byť rušení turistami a žijú tradičným spôsobom. Tieto komunity by sa oplatilo navštíviť, ale to by sme museli zostať v tomto kraji dlhšie. Dostať sa tam nie je vôbec jednoduché.

 

IMG_7960.jpg

Realita ostrovov Uros ukrytá pred zrakmi turistov.


Pokračujeme vo výlete, vychádzame zo zátoky Puno a pred nami sa otvára pohľad na nekonečné jazero Titicaca. Voda je úžasne modrá, obloha je modrá a v diaľke vidno biele končiare bolívijských Ánd presahujúce hranicu šesťticíc metrov nad morom. Pri rýchlosti 10 míľ za hodinu, ktorú dosahuje náš čln nám cesta na ostrov trvá 2 a pol hodiny. Čas si krátime driemaním. Predsa len nie sme na výšku ešte dostatočne aklimatizovaní a aj keď nemáme problémy s hlavou, únava sa dostavuje veľmi rýchlo. Celý ostrov prechádzame v jednom smere, takže sa nebudeme vracať. Z prístavu na severnej časti ostrova prudko stúpame asi 100 metrov do dediny. Z námestia je pekný výhľad na severnú časť ostrova a vzdialené hory. Na námestí je príjemný a jednoduchý kostolík a v budove na ktorej strechu sa dá vísť, sa miestni snažia predať svoje predražené výrobky turistom. Ostrovčania žijú z turizmu, hlavne z toho, že turistom varia predražený obed. Ten pozostáva z tradičnej polievky so zeleniny a pečeného pstruha z jazera. Celé toto meníčko ponúkajú za 20 solov. Špecifikom ostrova je, že reštaurácie sa striedajú v týždenných cykolch. Jeden týždeň varí prvá polovica ostrova, ďalší týždeň druhá. Naša reštaurácia je takmer na vrchu. Sprievodca nám vysvetluje ako musí ísť zabezpečiť tú najlepšiu reštauráciu ale podľa mňa je vopred dohodnutý a za úplatu vodí turistov stále na to isté miesto. Táto verzia mi viac sedí ku koloritu miestnych, ktorých triky pomaly spoznávame. Chlapík na stanici nás pred týmto varoval a tak sme sa na túto situáciu pripravili. Obed síce nie je až taký drahý ale keď už sme si so sebou priniesli vlastné jedlo, tak toto odmietame. Ideme opodiaľ, na skalu, odkiaľ je nádherný vyhľad na jazero a zátoku Puno. Mesto však nevidno, nachádza sa za výbežkom pevniny. Janči naskôr počúva kuchárov výklad ale po pár minútach a vôni jedla radšej opúšťa stôl a ide sa kŕmiť ku mne. Slniečko príjemne pečie aj keď sme v 4 tisíc metroch nad morom. Po obede náš čaká zostup po schodoch medzi domčekmi a terasovitými políčkami. Je zima, políčka sú prázdne ale aj tak sa divíme, že na tom prachu vôbec dačo vyrastie. Náš čln tu už na nás čaká. Rýchlo sa naloďujeme a vyrážame. Opäť sa prebojúvame na posledné miesto konvoja a po 3 hodinách nudnej cesty, ktorú si krátime na strechce člnu, dorážame so zapadajúcim slnkom do Puna. Keďže intenzita slnka je v tejtno nadmorskej výške veľká a tu je znásobená aj odrazom v hladiny, čakám zajtra na zápal spojiviek alebo nejakú inú komplikáciu s očami. Bol som ráno lenivý nasadiť si šošovky a slnečné okuliare a oči preto dostali riadne zabrať. V hostely sa stretávame s holanďankou, ktorá sa nám ráno stratila v dave a nastúpila do iného člna. Dozvedáme sa od nej, že pani domáca má opäť problém so zajtrajšími raňajkami. Neriešime to, nechce sa nám s ňou znova dohadovať. Nechávame to na ráno a podľa toho sa zariadime.

 

 

IMG_7981.jpg

Zahĺbená obyvateľka ostrova Taquile.

 

Ráno sa pre istotu zbalíme a skúšame to s raňajkami. Naše očakávania sa naplnili. Raňajky nie sú pripravené. Ak by sme však chceli, za 5 solov nám ich pripraví. To nechceme, pretože dohoda pri ubytovaní bola, že cena je aj s raňajkami. Pri platení si cenu za druhú noc znižujeme o 5 solov. To sa pani nepáči a dokonca chce od nás oveľa viac ako bola dohoda. Gestikuluje a vykrikuje niečo v tom zmysle že musí platiť internet a ešte niečo. „You tursit, you pay“. Takéto jednanie sa nám nepáči, nie sme ochotní sa nechať šklbať ako kurence. Pani nám svojim nadrozmerným telom hatá dvere a niečo vykrikuje po španielsky. Nedáme sa a vykrikujeme na ňu aj my po slovensky. Nevadí že nám nerozumie, stačí ze kričíme, rýchlo rozprávame a mávame pri tom rukami. Po menšom postrkovaní a dohadovaní sa nám nakoniec podarí prešmyknúť cez dvere a odchádzame. Radšej rýchlo lebo nevieme, koho zalarmuje. Opäť sa potvrdzuje, že tam, kde raz vstúpi turista, sa ľudia rýchlo pokazia a snažia sa za každú cenu vytĺcť čo najviac peňazí. Po ceste na stanicu sa zastavujeme na raňajky. Prvý krát si ich dávame na ulici, spolu s miestnymi. Je to niečo zelené v žemli. Je to dobré, chutí nám to a tak si dávame ešte dupľu. Spolu s holanďankou sadáme do busu do Puna, spoločnosti „Titicaca“ (ako inak). Bus je plný turistov. Na stanici zisťujeme že sme preplatili o 5 solov. Nie je to až také zlé. Štartujeme, smer Bolívia.

 

Pokračovanie o týždeň.

 

Viac fotiek na:

https://plus.google.com/u/0/photos/101753267359297794842/albums/5709464962279500017

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

SVET

Šoky, nefunkčné lepidlo a Trump. Ako Rakúsko už deväť mesiacov volí prezidenta

Z víťazstiev sa už tešili, rozhodne sa až teraz.

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Bugár

Maďarskú menšinu reprezentujú od roku 1989 tie isté tváre.


Už ste čítali?