4. Machu Picchu (13.8.-14.8.)

Autor: Milan Balusik | 12.3.2012 o 9:00 | Karma článku: 5,88 | Prečítané:  410x

V auguste roku 2010 sme dvaja, ja a kamarát Janči, absolvovali trojtýždňovú cestu naprieč Peru, Bolíviou a Čile. Do tohoto krátkeho času sme sa snažili navšíviť čo najviac zaujímavých miest a vtesnať čo najviac zážitkov. Až teraz, po roku a pol sa mi podarilo dokončiť zápisky z tejto cesty a pripraviť fotky. Celý cestopis má 46 strán neformátovaného textu, ktorý obsahuje 28,920 slov. Aby toho naraz nebolo veľa, rozhodol som sa rozdelit text do 14 dielov, ktoré budem v týždenných cykloch publikovať. Ospravedlňte prípadné pravopisné chyby a preklepy v texte. Prajem príjemné čítanie.


Ráno vstávame skoro, takže nestíhame „desayuno“ s výhľadom na ranné Cusco. Autobus odchádza o 7:30, hodinku si dávame na peší presun. Je príjemne, slnko ešte nevyšlo ale už sa pomaly rozvidnieva. Robím pár fotiek „Plaza de Armas“ a po už známej ceste postupujeme k našej autobusovej stanici. Aj tak sa nám podarí trošku zablúdiť ale pýtame sa na cestu mladého policajta, ktorý akurát vyšiel z domu. Míňame trh, šlapeme s ťažkými báglami do kopca. Fučíme pri tom, veď sme v 3300 mnm ale nie je nič lepšie na aklimatizáciu, samozrejme hneď po Maté de coca. Na autobusovej stanici sme skôr. Kupujeme chlieb na cestu, na kúpu syra sme ešte nedozreli, budeme ho jesť so salámou ktorú mám z domu. Ešte treba zaplatiť výpalné za použitie stanice. To je pre nás nové, pretože v Lime sme použili firemnú stanicu. Táto je erárna, pre viacej firiem. Výpalné je treba zaplatiť pri odchode a pred nástupom do autobusu ho veľmi poctivo kontrolujú. Niekde sa ani nedostanete na nástupište, pretože vstup kontroluje ozbrojenec. Pristavujú autobus a vyrážane. V kúdole dymoch obozretne cúvame z nástupišťa. Chronickým nedostatkom všetkých autobusových staníc je minimum miesta. Po vycúvaní ešte dobieha chlapík s ovcou. Máva lístkom a dožaduje sa nastúpenia. V Peru žiaden problém ale čo s ovcou, uvažujem. Milá ovca putuje medzi kufre do batožinového priestoru. Za batožinu sa v Peru neplatí a tak niektorí cestujú s veľkým počtom rôznych balíkov, kufrov a nadrozmerných plastových tašiek.

Naša cesta vedie opäť po serpentínach na nejakú náhornú plošinu, po ktorej zliezame do Urubamby, odkiaľ pokračujeme do Ollantaytamba. Cesty sú tu veľmi úzké. Od domov nás niekedy delí doslova pár centimetrov. Míňame Inckú pevnosť „Fortaleza de Ollantaytambo“ a šplháme sa opäť hore do ďalšieho sedla. V Ollantayambe sme chceli pôvodne presadnúť na vlak, ale ked sa nedá, musíme sa do cieľa dostať inak. Práve táto improvizácia, zmeny a dobývanie sa mi na individuálnom cestovaní páčia. Pomaly stúpame do sedla „Abra de Malaga“. Sedlo leží v nadmorskej výške 4300 mnm. Z Ollantaytamby je to prevýšenie 2200 metrov. V jednej zákrute počuť niečo ako výstrel, ale autobus sa pomaly sunie ďalej. Až po tom, čo sa v aute strhla panika, zastavujeme. Nevieme čo sa deje, vypadalo to ako keby na nás niekto vystrelil. Našťastie je to len defekt. Zastavíme v kopci a rovno na ceste začnú šoféri meniť zadné koleso. Nikde inde sa nedá. Voľný čas využívam na fotenie a pretiahnutie tela. To robia všetci, dokonca aj asi storočná babka, ktorá bez ostychu čúra na opačnej priamo pri autobuse. Šoféri zatiaľ bravúrne zhadzujú deravú pneumatiku. Vidno, že v tom majú fortieľ a že to nerobia prvý krát. Zdesenie nastáva až keď zisťujem, že dezén rezervy je ešte viac opotrebovaný ako dezén tej deravej. Autobus predsa nie je formula. Nič s tým ale nespravím, takže po výmene veselo naskakujeme do plechovej krabice s nápisom „Ampay“ (spoločnosť s ktorou cestujeme) a fičíme ďalej.


IMG_7368.jpg

Neplánovaná prestávka v stúpaní

 

Cesta do sedla je nekonečná, zákruty ani nerátam. V sedle je sneh a mraky. Rýchlo ho míňame za začína sa nekonečný zostup. Našťastie sa zastavujeme na obed. Stojíme pri búdach, kde varia a predávajú nejaké mäso s omáčkou, kura a ryžu. Je to celkom dobré, dávame si a jeme to. Zisťujeme že búdy služia nielen ako kuchyňa a bufet, ale aj ako obydlie pre osadenstvo. Okolo nás behajú psy a kurence. To je to, čo máme na tanieroch. Po obede nám do autobusu naskakujú predavači občerstvenia a tak skúšame miestne špeciality, hlavne „zumo de manzana“. Je to jablčný džús servírovaný v zaviazanom igelitovom sáčku. Ten sa v rožku odhryzne a pomaly sa jeho obsah vytláča do úst. Treba si dávať pozor aby to neprasklo alebo sa nevyšmyklo z rúk. Nápoj moc po jablkách necítiť, ale možno som len zblblý rôznymi zvýrazňovačmi chute a éčkami. Až neskôr som zistil, že to bolo riedené vodou. Tá určite nebola balená, ale žiadne problémy sa nedostavili. Po pár kilometroch jazdy končí asfalt a začína pravé ródeo. Ďalšie 3 hodiny sa drkoceme po prašnej ceste a míňame mosty bez zábradlia na ktoré sa náš autobus zmestí tak akurát. Do toho sa motá kopec robotníkov a rôzne stroje, pretože tento úsek spevňujú a pripravujú na asfalt. Santa Maria je pre nás vykúpením. Vyskakujeme do prachu a špiny na námestíčku, ale skôr to vypadá ako veľká križovatka. Podnikaví peruánci už vedia, že turisti vystupujúci z autobusu v tejto diere majú len jeden cieľ. Proptne nás obkolesujú a ponúkajú nám zvezenie do Santa Terezy alebo až k hydroelektrike. Obchádzať to tu nemá zmysel, je tu asi 5 aút ktoré má pod palcom starší pár. Za 15 solov nám sľubujú odvoz až k hydroelektrike, adrenalín po ceste vysekanej do skaly je grátis. Domáci určite cestujú lacnejšie, ale „You turist, you pay“. Iná cesta nie je, premávka na tejto trase je riedka ako zuby stareny čo močila pri autobuse. Šľapať pešo a zabíjať čas si už nemôžeme dovoliť. Chceme byť v Aqua Calientes do tmy a tak máme čo robiť. Súhlasíme s cenovou ponukou a tak nás nakladajú do auta, kde tíško čakáme kým sa naplní, aby sme vyrazili. Menší problém nastáva, keď nás chcú do malej dodávky natlačiť desiatich. Do jednej rady štyroch. Všetci sa búrime, gestikulujeme a vysvetľujeme, že auto je pre 8 ludí. Ak sa tlačiť, tak jedine za menej peňazí. Na to ale miestni nepočujú. Janči odmieta pustiť 2 ludí vedľa seba a s bojovým pokrikom „sólo per uno“ ďobe ukazovákom do voľného miesta vedľa seba. Nakoniec vyrážame ôsmi čo neskôr na zlej, adrenalínovej ceste oceňujeme. Cesta je povačšinou vysekaná v skale nad riekou Urubamba. Šofér v každej zákrute preventívne trúbi a je dosť možné že kôli svojmu mladému veku nemá ani vodičak. Z auta ale ždíma maximum a to auto aj tak vypadá. V Santa Tereze sa prestupu do colectiva nevyhneme. Postupne sa do neho natlačí viac ako 20 ľúdí, väčšinou miestni. Tí su zvyknutí. Strategicky zaujímame miesto v predu, vedľa vodiča, a tak nám pristupovanie nehrozí. Až na to, že moje nohy bránia soférovi v hádzaní rýchlosti, najmä trojky a vyššej. Cesta je ale zlá a príkrá, takže sa aj tak nad tento stupeň skoro vôbez nedostáva. Pred vstupom na územie hydroelektriky zapisujeme u ozbrojencov. Po pár minútach jazdy konečne vystupujeme pri elektrárni, na konečnej stanici turistického vlaku z Cusca.

 

 

IMG_7425.jpg

Hydroelektrika - konečná stanica turstických vlakov z Cusca

 

Pri hoľajniciach je množstvo stánkov so všelicím, väčsinou však s jedlom a pitím. Míňame ich a obdivujeme modré vagóny v štýle 20tych rokov 19teho storočia. Fotíme sa pri značke zakazujúcej vstup, míňame banánovníky, ktoré tu rastú ako u nás žihľava a vykračujeme v ústrety 2 hodinovému treku po pražcoch. Aspoň tak som to čítal v nejakom sprievodcovi na internete. Cesta naozaj trvá 2h, nejde sa však po pražcoch, ale popri koľajniciach vyšľapanom chodníku. Ten niekoľko krát križuje koľaje, ale po pražcoch drobčiť nemusíme. To je fajn, lebo cesta je to celkom zdĺhavá. Je plná zákrut a človek nevie, kedy už bude v cieli. Z okolitých kopcov sa parí a je pod mrakom. Stretávame jednu angličanku, ktorá sa vracia z Machu Picchu. Vraví že ráno bola hmla a poobede pršalo. Dúfame, že sa to zajtra nebude opakovať, zmoknúť na Machu Pichcu nechceme. K mostu, za ktorým sa stúpa na Machu Picchu prichádzame na zotmení. Aguas Calientes je ešte ďalej, zajtra túto časť budeme museť prekonať znova. Pred mestečkom ešte míňame autobusové parkovisko kde parkujú autobusy, ktoré vozia turistov až k bráne. Jedna cesta stojí 7 USD a 400 metrové prevýšenie zvládnu za pol hodinu. Za stanicou sú v kopách niekoľko metrov do výšky nahádzané plastové fľaše. Bordel hodný Peru. Neveriacky krútime hlavami a uvažujeme prečo ich vlakom už dávno neodviezli niekam preč. Možno čakajú kým sa rozpadnú. Do Aguas Calientes prichádzame za tmy a preto hľadáme rýchlo ubytovanie. Prechádzame mestom, míňame luxusné hotely pre američanov a smerujeme na okraj, kde sú ceny prijateľnejšie. Stúpame do kopca, ale stúpa sa lepšie, keďže sme vo výške asi ako náš Ďumbier. Ubytovania je dosť. Berieme hneď prvé, pretože sa nám zdá cenovo prijateľné, máme vlastnú izbu so sprchou a raňajky ponúkajú už od 4h ráno. Cena je 30 solov s raňajkami. Na Aguas Calientes v sezóne je to dobrá cena. Za vstupenku na Machu Picchu platíme 126 solov. Je sezóna a ceny sú vyhnaté do stropov. S touto cenou nepohneme, konkurencia neexistuje. V stravovaní je konkurencie dosť a tak chvíľu blúdime v turistickej sekcii mestečka a hľadáme jedlo. Ponuky začínajú na úrovni 20 solov a končia až na úpatí Machu Picchu. Meníme taktiku, opúšťame turistickú sekciu a prechádzame na druhú stranu riečky s rovnakým názvom ako mestečko, do sekcie miestnych. Trošku sa motáme v uličkách, pozorujeme nočnú vravu až sa nám podarí nájsť podnik pre miestnych. Celé menu tu stojí 7 solov a obsahuje „sopu“ (polievku), „segundo“ podľa výberu (druhé jedlo) a „bebida“ (nápoj). Celkom fajn a tak skúšame miestnu kuchyňu. Nie sú to moc veľké špeciality, ale jedno je chutné a je ho dosť. Kupujeme vodu na ďalší deň a ideme spať pretože nás čaká veľmi včasné vstávanie.

Ráno si nejaký šialenec zabudol stíšiť hlasitosť na budíku a tak rockovou pesničkou od Bon Joviho budí polku hostela, nás nevynímajúc. Rýchlo naskakujeme do vecí a balíme si malé ruksaky. Po raňajkách nechávame veľké bágle v špeciálnej miestosti a vyrážame. Vonku je ešte tma ale zima nie je taká ako sme predpokladali. Sme predsa len nižšie ako Cusco. Na zastávke mikrobusov sa už hromadia ľudia. Mikrobusy začínajú premávať od 5:30. Kto chce byť hore skoro, musí si privstať alebo šľapať pešo. Rýchlo napredujeme, kráča sa dobre. Prechádzame most a hneď za ním sa opierame do svahu. Hneď je ešte teplejšie. Svah je príkry, samý schod a rovinka je len vtedy, keď prechádzame krížom cez cestu. Dýcha sa dobre a tak napredujeme rýchlo. Obiehame fučiacich a oddychujúcich turistov. Pre netrenované telo je to veľmi slušný záber. Záber je to aj pre trénované telo, ale človek si to viac vychutná. Míňame aj našich francúzkych kolegov, s ktorými sme cestovali autobusom predchádzajúci deň. Postupne sa rozvidnieva, vypíname čelovky a z dola počuť motory autobusov. Pekný pohľad sa naskytá pod nami. Vidieť ešte čelovky peších a vidieť ako sa hore kopcom sunú prvé autobusy. Pred bránami sme o 5:50, tesne po prvom autobuse a pred otvorením. Pred vstupom sa už vinie had asi 200 ľudí, ktorí vstávali škôr ako my. Našťastie som vpredu zbadal chlapíka, s ktorým sme sa včera míňali počas šľapania z hydroelektriky. Usmievam sa lišiacky na neho, hlasno ho zdravím a pridávam sa k nemu. Nechce sa mi ísť na koniec radu. Všetci na mňa škaredo poškuľujú ale je mi to jedno. Musíme získať vstup na Wayana Picchu. Púšťajú tam iba obmedzený počet ľudí. Po pár vetách sa ma chlapík sám pýta, či už mám vstup a posiela ma za nejakým strážnikom, ktorý behá v dave a pečiatkuje lístky pre vstup. Trošku panikárim, hladám típka až kým ho v dave nenájdem. Získavam od neho pečiatku veľmi ľahko a bežim pre Jančiho, aby sme sa dostali hore obaja. Zisťujeme, že típci sú dvaja, jeden dáva pečiatku na 7h, druhý na 10h. Ja mám vstup na 10h a nejde to zmeniť. Takže si dávaj tú istú pečiatku aj Janči. Zatiaľ prichádzajú ďalšie autobusy. Z každého sa vyvalia desiatky nových turistov, takže parkovisko pred bránou sa rýchlo napĺňa a atmosféra hustne. Našťastie otvárajú brány a tak sa dostávame dnu. Začína sa obžerstvo pre oči a ducha. Prvý pohľad na mesto nám vyráža dych. Je to naozaj rozľahlé, veľmi rozľahlé. Všade pred nami kamenné kvádre a pozostatky stavieb. 400 metrov pod tým všetkým sa kľukatí rieka Urubamba a na druhej strane strmo stupajú ďalšie kopce. Všetko je to porastené bujnou vegetáciou. Našťastie nie je nikde hmla alebo opar, takže máme šťastie a kocháme sa pohľadom na mesto pred východom slnka. Spúšte fotoaparátov neutále svakajú a dnu sa valia zástupy nových a nových turistov. Našťastie miesto je dosť veľké a turisti sa pomaly po ňom rozpyľujú. Nikde nevzniká zápcha alebo rad. Trošku viac turistov je pod strážnym domkom, na plochom kameni. Z tohoto kameňa je najkrajší vyhľad na miesto a na ňom vzniká 90% všetkých fotiek ktoré poznáme. Keďže je niečo po 6h ráno a do 10h máme dosť času, rohodujeme sa ako s ním naložíme. Voľba padá na traverz okolo polí až k chrámu slnka. Jeden sa nacházda priamo v meste, tento sa nachádza nad mestom, smerom späť po Inca Trail. Je to asi 45 minút z Machu Picchu, pričom na mesto je neustále vidieť. Vidieľ je tiež do údolia kde sa nachádza Aguas Calientes. Do sedla je príjemná prechádzka a postupne nám vychádza slnko. To vychádza spoza 6 tisícových vrchov zasnežených Bielych Kordiliér. Fotíme ruiny chrámu, pozeráme za sedlo a obzeráme zničených turistov končiacich pomaly svoj štvrdňový trek cez Inca Trail. Na Inca Trail sa dostane len obmedzený počet ľudí, výlučne so sprievdocom. Kôli vysokému záujmu sa treba hlásiť až pol roka dopredu a zaplatiť poplatok 200 USD. Bez týchto formalít sa na trek nedá dostať. Možno sa dá niekde pripojiť ale neviem, ako je značený a či sú tam kontroly. Tento trek nás nezaujíma, nemáme 4 zbytočné dni, nechce sa nám šlapať v cez sedlá nad 4 tisíc metrov a čeliť faktu že na celom treku sú turisti okrádaní. Pár sme ich stretli a vypadali celkom zúfalo.

 

IMG_7743.jpg

Kľukatiá cesta, ktorou sa vyvýžajú lenivý turisti z Aquas Calientes na Macu Picchu.

Po návrate do mesta sme sa pustili do jeho preskúmania. Cesty sú jasne vyznačené, človek sa pohybuje v húfe turistov a na každom rohu sú strážcovia, ktorí usmerňujú dav a nepustia človeka aby sa túlal kde chce. Prešli sme všetky atrakcie na ľavej strane mesta počítajúc cintorín, pohrebný kameň, dom strážcov, mestskú bránu, chrám slnka, kráľovská hrobka, kráľovský palác, chrám troch okien, hlavný chrám, Intihuatana, hlavné námestie až sa pred 10h ocitáme pred posvätnou skalou. Tu je brána na Wayana Picchu. Po registrácii a kontrole vstupenky, sa opierame do svahu. Ten je ešte prudší ako výstup do mesta. Zvládame ho celkom hravo, aj keď nám už slnko riadne pečie do hláv. Na konci sa treba prepchať cez skalné okno a po pár metroch sa už nahcádzame samom vrchu Wayana Picchu. Pobyt na vrchu znepríjemňoval dotieravý hmyz podobný chrústom. Neštípal ale bolo to nepríjemné a nedalo sa tam existovať. Zaujímavé je, že pár metov pod vrchom už tento hmyz nie je a nestretli sme ho ani počas výstupu či pobyte v meste. Janči dostáva závrat a tak oddychuje pod velkým vrcholovým kameňom a ukazuje mi fuckera. Z vrcholu je nádherne vidieť našu včerajšiu púť z hydroelektriky. Až teraz zisťujeme, že sme sa celý čas točili okolo Machu Picchu ale zdola sme si to vôbec nevšimli. Celé mesto je z 3 strán obkolesené riekou Urubamba, ktorá sa okolo neho vinie a zviera ho ako had. Pekne rozoznávame nielen rieku ale aj trať a chodník po ktorom sme prišli. Pohľad na mesto je odtiaľto úžasný a zároveň iný ako z kameňa alebo zo sedla Inca Trailu. Pred nami sa rozprestiera kopec ktorý dal mestu meno a pod ním mesto samotné zakliestnené v skalách a džungli. Odtiaľto je veľmi dobre vidieť veľkosť miesta a človek si uvedomí, že priestoru na jeho rozširovanie je stále dosť. Ak by nebolo opustené, možno by dnes bolo oveľa väčšie a grandióznejšie ale možno by ho objavili Španieli a zrovnali so zemou ako všeky Incké mestá, ktoré im padli do rúk. Wayana Picchu je tiež zastavané a tak schádzame dole po príkrych schodoch okolo múrov kamenných domčekov postavených ja jeho úpätí. Točím ešte video s panorámou mesta a okolia. Janči ide napred, pretože sa mu točí hlava. Pri zostupovaní si nevšimnem odbočku a tak sa omylom dostávam na okružný trek okolo Wayana Picchu. Zisťujem to až po 10 minútach a naspäť si to musím vyšlapať. Je teplo, nemám vodu a hreším. Pri bráne sa musím odpísať, aby strážci vedeli, že som zišiel po svojich dole. Dopíjame posledné zvyšky vody a púšťame sa do druhej časti mesta. Turistov ako keby neubúdalo. Denne ich tu v sezóne prejde viac ako tisíc. My sme v sezóne, pretože tá trvá od júla do septembra. Prechádzame sa cez rôzne domky a nádvoria, industriálnu zónu, väzenie. Obdivujeme stavebné schopnosti inkov. Zastavujeme sa pri zavlažovacom systéme vytesanom do skaly, počúvame nejakého sprievodcu vysvetľujúceho účel kondora, vytesaného do skaly. Pri dostatočnej fantázii sa nám to tiež javí ako kondor. Keďže sa o meste nedochovali žiadne záznamy a opisy, účel všetkých budov, námestí a obrazcov je len predpokladaný. Kondor vôbec nemusel byť kondor a jeho účel mohol byť iný ako dnes vyprávajú sprievodcovia. Okolo 13h opúšťame Machu Pichcu. Máme dosť šutrov a niektoré atrakcie (ako napríklad výstup na vrch Machu Picchu) sme si odložili nabudúce. Aby sme mali ešte čo obzerať. Pred bránou kupujeme predraženú pollitrovú minerálku za 8 solov. Sme dehydrovaní a čaká nás ešte minimálne hodinový zostup dole. Ten prebieha bez komlikácií. Spracovávame zážitky z mesta a už splietame plány ako ďalej.

 

 

IMG_7853.jpg

Aguas Calientes - miesto, kam nevedú cesty


V Aguas Calientes moc nešpekulujeme. Ideme na obed do tej istej reštaurácie ako sme boli včera. Na ulici je plno ľudí, hrá sa futbal na ihrisku a miestni na ňom grilujú, jedia a popíjajú inca colu. To preto že je nedeľa, ale nedošlo nám to hneď, lebo sme už stratili pojem o dňoch. Chceme sa pridať ale nevidíme tam ani jedného gringa a tak radšej neriskujeme. Dávame si polievku v ktorej pláva okrem iného juka. Janči si ako druhé dáva špagety s nejakou žltou omáčkou, podávané nastudeno. Ja si dávam obligátne kura. Výstup na Machu Picchu zapíjame miestnym pivom Cusceňa. V podniku síce píšu že ponúkajú pivo, ale keď si ho objednáme, pani nám ho musela isť kúpiť do potravín. Po dobrom obede berieme ruksaky a vyrážame preč. Čaká nás dvojhodinový pochop popri rieke späť k hydroelektrike. Chceli by sme stihnúť nejaké colectivo do Santa Marie a tam autobus do Cusca. V najhorších alternatívach uvažujeme, že prespíme v Santa Tereze alebo zabivakujeme pod banánmi pri hydroelektrike. Cesta ubieha veľmi rezko. Vždy, keď sa vraciame po tej istej ceste, trvá to rýchejšie ako tam. Už sa zmráka, keď prichádzame k hydroelektrike. Na parkovisku počujeme štartovať nejaké auto a tak pískame a pridávame do kroku. Bolo by škoda keby nám nejaké colectivo ušlo pred nosom, veď colectivo nie je nikdy plné, vždy sa ďalší cestujúci zmestia. Toto colectivo je prázdne a to je dobre. Chlapík sa pýta, či za nami idú ešte nejakí turisti a keď mu odpovedáme že sme nikoho neobehli, tak štartuje motor a vyrážame. Miesto okna mám igelit a tak nič nevidím. V Santa Tereze hľadáme ďalších cestujúcich. Šofér si povedal, že poloprázdny neodíde a tak niekoľko krát krúžime po námestí, od námestia k autobusovej stanici a späť. Šofér vytrubuje a vykrikuje na ľudí. Už si myslíme že tam budeme čakať až do rána keď sa zjaví nejaký turista a nastupuje. Ten je naše vykúpenie a tak vyrážame. V Santa Marii sme okolo 20h. Dávame sa do reči so spolucestujúcim a stíhame ešte otovrenú reštauráciu na námestí. Turista si dáva jesť, my nie sme hladní a tak sedíme len tak s ním a debatujeme. Je to francúz, cestuje sám a turistické topánky má previazané na takom malom batohu. Páčime z neho nejaké rady a informácie. Vie po španielsky a to je výhoda. Keď zavrú reštauráciu, presúvame sa na miesto, kde zastavujú autobusy do Cusca. Tam už čakajú ďalší turisti a oznamujú nám nepríjemnú správu. Autobusov síce ide niekoľko, ale sú vypredané. Čo teraz? Náš francúz debatuje s miestnymi a dáva nám radu že on sa skúsi natlačiť do uličky. Snáď nám to šofér dovolí. Nevieme, čo je to cestovať 6 hodín v uličke. Autobus samozrejme mešká a to niektorí čakajúci to nezvládajú. Odchádzajú s pani ktorá vlastní hostel a ktorá nám neustále opakuje že do autobusu sa nedostaneme keď je vypredaný. Nechávame si otvorené zadné vrátka že keď sa nedostaneme, prídeme k nej. Ona zisťuje, že sme v svojich postojoch neoblobní a kým si autobusy neotestujeme, kšeft s nami nebude. Odchádza tiež. Miestny majiteľ obchodíku pri zastávke spí na stoličke vo dverách a zo spánku ho prebúdza len malé dieťa ktoré do neho dobiedza. Starý pán strategicky necháva otvorené, veď čo ak by sme niečo chceli. Až vtedy si uvedomujem skupinku miestnych, sediacich za rohom a okolo nich asi trojnásobné množstvo veľkých krabích a tašiek. Už sa teším ako sa s nimi budeme tlačiť v uličke.

Autobus prichádza s asi polhodinovým meškaním. Otvorí dvere od ktorých nás delí rozkopaná cesta. Všetci mrštne preskakujú zákop, my tiež a tlačíme sa do autobusu. Vidina Cusca je veľmi motivujúca. Rozmýšľam kam mám dať ruksak, nebudem sa s ním predsa tlačiť donútra. Keď sa uloží do batožinového priestoru, bude viac miesta v uličke. Zisťujem že na takéto úvahy nie je čas a ak sa chcem dostať dnu, musím konať. Konkurencia je veľká, hlavne keď uvidím tých miestnych. Rýchlo sme sa s Jančim súkame dnu a čakáme čo sa bude diať. Dvere do priestoru pre cestujúcich sa zatvárajú a autobus sa rozbieha. Hurá, asi je vyhraté, radujeme sa v duchu a usmievame sa na seba. Rodinka sediaca podo mňou sa neusmieva. Najprv stojím ale to sa dlho nedá. Tak si sadám do uličky ale francúz ktorý sedí za mnou sa neustále vrtí, klope ma po pleci a neutále niečo nastavuje. Verím mu, že mu zavadzá moj veľký bágel, ale nemal som ho kam dať. Zasúvam sa medzi sedadlá a vtedy zisťujem, že naľavo odo mňa cestuje rodinka s dieťaťom a psíkom a napravo odo mňa rodinka síce bez psíka, zato však s dvoma deťmi. Títo ľudia sedeli na dvojsedadlách a medzi nich som sa vkliesnil ešte ja. Janči je väčší bojovník, stojí hrdo ako sovietsky vojak. Autobus veselo naberá ľudí ďalej, ulička sa plní a už sa nemáme kam tlačiť. Až vtedy sa miestni búria a s krikom že toto nie je colectivo dávajú šoférom jasne najavo, že čierneho kšeftu je už dosť. Šoféri nás neskôr kasírujú ako keby sme mali sedadlo, teda 15 solov a samozrejme bez potvrdenia. Sme ale radi, že cestujeme. Ako sa tak kliesnim a pomaly zasúvam v uličke, zisťujem, že moji susedia cestujú nielen so psíkom ale aj s hydinou. Tá ma počas celej cesty ďobe do boku a bojuje tak o svoj priestor pod sedadlami. Niekomu dokonca jeden kus ušiel, potuluje sa medzi sedadlami a šteklí nás kade tade. Som taký uťahaný, že mi je to všetko jedno a napriek tomu driemem. Až keď meníme hlinu za hladký asfalt, darí sa mi jemne zaspať. Stále vnímam prudké zákruty v ktorých sa podvedome zapieram aby som sa nezkĺzol k hydine pod sedadlá. V Urubambe sa uvoľňuje pár miest a tak sa sťastný presúvam na sedadlo. V Cuscu nás autobus vyhadzuje celých pokrčených po šesťhodinovej jazde. Je pár minút po 3h ráno. Janči to na mňa skúša, chce ísť priamo na autobus a pokračovať hneď do Puna. Hádžem na neho škaredý pohľad a keby necúvol, hodím po ňom aj svoj ťažký ruksak. Pár metrov od stanice máme dopredu vyhliadnutý hostel Alejandro a ja nutne potrebujem oddych. Obaja ho potrebujeme aby sme sa neodpálili a tak nakoniec mierime do hostela. Vieme, že nemáme moc spánku pred sebou, ale aj je to lepšie ako nič, ako absolvovať hneď dlhú cestu do Puna. Búchame na plechové dvere a je nám otvorené. Ubytovanie bez desayuna stojí 20 solov bez raňajok. Zasa o niečo menej ako to predchádzajúce. V spacáku opadáva stres a únava. Nemôžem zaspať. V hlave mi výria dojmy a zážitky z posledných 2 dní. Začínam si vyčítať, že som nedal na Jančiho slová a že sme nepotiahli ďalej. Po chviľke šťastne zaspávam.

 

Viac fotiek na:

https://plus.google.com/u/0/photos/101753267359297794842/albums/5709467488447600225

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

SVET

Šoky, nefunkčné lepidlo a Trump. Ako Rakúsko už deväť mesiacov volí prezidenta

Z víťazstiev sa už tešili, rozhodne sa až teraz.

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Bugár

Maďarskú menšinu reprezentujú od roku 1989 tie isté tváre.


Už ste čítali?