3. El Cuzco (12.8.)

Autor: Milan Balusik | 5.3.2012 o 9:00 | (upravené 10.4.2012 o 10:10) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  155x

V auguste roku 2010 sme dvaja, ja a kamarát Janči, absolvovali trojtýždňovú cestu naprieč Peru, Bolíviou a Čile. Do tohoto krátkeho času sme sa snažili navšíviť čo najviac zaujímavých miest a vtesnať čo najviac zážitkov. Až teraz, po roku a pol sa mi podarilo dokončiť zápisky z tejto cesty a pripraviť fotky. Celý cestopis má 46 strán neformátovaného textu, ktorý obsahuje 28,920 slov. Aby toho naraz nebolo veľa, rozhodol som sa rozdelit text do 14 dielov, ktoré budem v týždenných cykloch publikovať. Ospravedlňte prípadné pravopisné chyby a preklepy v texte. Prajem príjemné čítanie.

V noci sa budím ako autobus vrčí v nekonečných zatáčkach a pomaly sa sunie do nekonečného kopca. Z okna nie je vidieť nič, žiadne mesto, dedinku, svetlá. Iba tmu a hviezdy. Sme v peknej výške, lebo cítim hlavu, výškovú chorobu. Na dobrom pocite mi nepridávajú ani nekonečné zákruty, striedajúce sa v rýchlom slede. Sem tam je nad autobusom v diaľke vidieť svetlá, s ktorými sa po pár minútach míňame. Sú to autobusy alebo kamióny zostupujúce opačným smerom. Osobných aút po ceste veľa nie je. Našťastie je na ceste položený asfalt a dokonca asi dosť nový lebo je bez záplat a výtlkov. Neviem si predstaviť žeby cesta bola prašná. Zvláštnosťou autobusov je, že vodiči sú od cestujucich úplne oddelení stenou s dverami na ktorých je kľučka iba z prednej strany. Časom sme si zvykli a neprekážalo nám to. Napriek tomu, že je medzi sedačkami dostatok miesta a sedadlá sa dajú sklopiť takmer do vodorovnej polohy, mám problém sa v sedadle zafixovať a nájsť si polohu. Možno sú pre nižších ľudí tieto sedadlá dobré, ale pre mňa nie. Dokonca sa mi zdajú byť horšie ako tie normálne, možno je to tým, že nie som zvyknutý. Jančimu sa tiež nespalo moc dobre. Okolo šiestej hodiny ráno začína svitať, pozerám sa z okna a vidím hory, cez ktoré sme sa trepali. Zostupujeme údolím asi ďalšiu nekonečnú hodinu a krátko po východe vstupujeme do mesta Abancay. Pozeráme do Lonelyplanet a zdá sa nám, že do Cusca to už nie je vzdušnou čiarou ďaleko. Ako sme spoznali neskôr, skutočná cesta má od vzdušnej čiary riadne ďaleko.

Mesto Abancay leží uprostred holých hôr v nadmorskej výške takmer 2400 metrov a žije v ňom neuveriteľných 57 tisíc obyvateľov. Lámem si hlavu, čo v tejto pustine robia. Mesto sa práve zobúdza a pôsobí dosť nevľúdňe. Napomáhajú tomu zchátralé domy, roksory trčiace všade naokolo, stĺpy elektrického vedenia obťažkané káblami, prach, špina, betón a nepálená tehla. Nikde žiadna rieka, alebo potok, či zeleň. Pauzu na miestnom autobusovom nástupišti využívame na kúpu minerálky a pretiahnutie tela. Len pár minút a opúšťame toto nehostinné miesto ale aj tých pár minút stačilo aby sa nám toto bohom opustené mesto vrylo natrvalo do pamäti. Po pár minútach autobus opäť stúpa v nekonečných zatáčkach. Keď už si myslím, že sme na vrchole, príde ďalšia zatáčka a za ňou úpätie po ktorom sa cesta šplhá ešte vyššie. V nekončiacich cikcakoch je Abancay raz po pravej strane a raz po ľavej. Aby si všetci prišli na svoje. Šplháme sa hore asi  2 hodiny. Ešteže dostávame raňajky, nejaký sendvič, keks a džúš. Nič moc ale lepšie ako drôtom do oka. V sedle už mesto nevidíme, zato však vidíme pred sebou zasnežené šesťtisícovky Ánd. Neviem ako sa volajú, sú dosť ďaleko ale zdajú sa veľmi blízko. Aj čiara snehu je blízko. Len pár metrov nad nami sa na vrcholkoch okolitých kopcov belie sneh.


IMG_7189.jpg

Výhľad zo sedla - vpravo dole Abancay

 

Po prekonaní sedla vidím cestu dole. Vlní sa ako had po svahu a pokračuje na opačnom kopci. Údolie je nekonečné, je v opare a tam vedie naša cesta. Autobus pre zmenu brzdí v zákrutách motorom a pribrzďuje brzdami. Priemerná rýchlosť dosahuje odhadom ledva 40 km/h, keďže v kažom vracáku sa autobus takmer zastaví. Ešteže tu nie je žiadna premávka, sem tam nejaký kamión alebo autobus. Ak by tu bola premávka ako u nás, cestovali by sme miesto 20 hodín asi 20 dní. Po ďalšej hodine a ďalšom sedle, ktoré už nie je našťastie také vysoké, konečne prichádzame do Cusca. Mesto je v nadmorskej výške asi 3300 mnm, obkolesené horami, takže kým do neho zlezeme, máme ho opäť ako na dlani. Obdivujeme miestnu architektúru, ktorá sa moc nelíši od tej na predmestiach Limy a Abancay. Kocháme sa obrazcami na svahoch nad mestom. Rozmýšlame na čo sú ale nič ako estetika či reklama nás nenapadá. Uvažujeme, či si ďalšie generácie budú tiež myslieť že slúžili na navigáciu mimozemšťanov. Autobusová stanica je pre naše meravé telá vykúpením.

Teraz musíme nájsť letisko a naše ruksaky. Podľa Lonelyplanet to nie je od seba ďaleko. V hale stanice nás odchytáva nejaká teta a ponúka nám ubytovanie. Moc jej nerozumieme ale je neodbytná a drží sa svojich potencionálnych kunčaftov ako kliešť. Ešte nie sme v tomto podkutí ale to sa tiež časom zmení. Až nejaká jej príbuzná vie po anglicky. Vysvetľjueme jej že musíme ísť po batohy na letisko a že až potom sa pojdeme ubytovať. Ona že ok, že nás cestou na hostel hodí na letisko a že nás tam hodí grátis. Na naše počudovanie potom od nás pýta prachy aby mohla zaplatiť taxikárovi. Naozaj to nie je ďaleko, dá sa to prejsť aj pešo. Nevýhoda je, že sa tu nevyznáme. Nakoniec predraženého taxíka platíme a dávame mu 6 solov. Toto sme si s babou nedohodli ale ako sme neskôr zistili, zmeny a porušovania sú na dennnom poriadku. „You turist, you pay“. Využívame babu aspoň na to, že nám na letisku vybavuje vydanie našich báglov. Personál sa moc ochotne netváril. Hurá, máme svoje batohy a sú nepoškodené. S hrôzou zisťujeme že sa nám bez nich chodilo lepšie a že sú nám na príťaž. Ale nedá sa inak, musíme si zvyknúť. Baba nás chce opäť naládovať do nejakého predraženého taxíka ale to už kategoricky odmietame. Vysvetľujeme jej, že chceme ísť „a pie“, pešo a že do jej hotelu prejdeme kľudne po svojich. Oblieva ju z toho studený pot. Vie, že môže prísť o kšeft, čo nám ešte nedocvaklo. Ubytovania je po ceste totiž veľa. Organizuje a vysvetluje že je to ďaleko a že treba ísť taxánem. My jej zasa vysvetlujeme že sa nedáme zdierať a že je to drahé. Nakoniec vybavuje majiteľa hostelu, ktorý si pre nás radšej prichádza osobne. Kura sa šklbe keď sa drží, nie keď pobehuje po uliciach. Chlapík nás teda v záujme svojho kšeftu odviezol zadarmo. Vie trochu aj po anglicky, takže sa s ním dá počas jazdy pokecať.

Ubytovanie stojí 30 solov na osobu s raňajkami, nie je také dobré ako predchádzajúce ale je lepšie ako to nasledujúce. Je čisté, má vlastnú sprchu aj keď sľúbenú „aqua caliente“ nedodali. Keďže kura sa šklbe kým je v hrsti, hneď si nás volá k sebe do najvyššieho poschodia, kde je malá ale chutná jedáleň s pekným výhľadom na Cusco. Správne odhaduje že sa nám točí hlava a máme slabú nevoľnosť. Preto nám hneď podáva ten najlepší liek aký na výškovú chorobu existuje a tým je „maté de coca“ – čaj z koky. Chutí skoro ako žihľavový čaj a naozaj pomáha. Mne žihľavový čaj chutí a Jančimu tiež, takže odteraz si budeme dopriavať túto zdravú dobrotu dosť často. Popri čaji opäť dobre odhaduje, že chceme ísť na „MaPi“ – Machu Picchu a ponúka nám svoju verziu výletu. Tá sa skladá z presunu z Cusca cez Santa Mariu, Santa Terezu k hydroelektrike džípom 4x4. Nasleduje presun vlakom z opačnej strany pod Machu Picchu, ubytovanie, strava a cesta späť. Za tento servis, aj so vstupenkou na Machu Picchu, chce 150 USD na hlavu.. Zdá sa nám to veľa a hlavne sa nám nepáčí, že z Machu Picchu musíme byť dole v Aqua Calientes už o 13h aby sme stihli vlak. Nevychádza nám tým pádom výstup na Wayana Pichcu. Nechceme sa hnať hore-dole ako kozy, máme čas a chceme si to vychutnať. Ak ale nebude iná možnost, tak to zobereme. Potrebujeme sa tiež zorientovať a preto si nechávame čas na rozmyslenie do 17h. Pôvodný plán je ísť lokálnym busom do Ollantaytamba a tam chytiť turistický vlak do Aqua Calientes. Chlapík nám vysvetľuje, že vlak je beznádejne vypredaný. Zisťujeme že miestni častokrát zavádzajú keď ide o kšeft. Ideme sa prejsť do mesta, obzreť koloniálnu architektúru, aklimatizovať sa a zistiť naše možnosti. Nechceme konať unáhlene. V bankomate vyberáme ďalšiu dávku miestnych solov, každý po 500. Uvodných 274 solov sa rozkotúľalo v Lime a na MaPi budeme potrebovať ďalšiu škváru.

 

IMG_7227.jpg

El Cuzco

 

V agentúre ktorá sídli na ulici „El Sol“ zisťujeme, že lístky na turistický vlak sú na nasledujúci deň naozaj vypredané. Dá sa ísť obdeň ale nejakou grandióznou triedou a vysokou cenou. Nechávame preto tieto voľné mieste pre američanov alebo nemcov, ktorí dokážu oceniť sterilitu a umelosť tejto triedy. My volíme dobrodružstvo a neistotu. Hľadáme ihlu v kope sena, vlastne autobusovú spoločnosť, ktorá by obišla MaPi a doviezla nás k hydroelektrike. Nachádzame jednu autobusovú firmičku s jedným autobusom, sídliacu v dvore polorozpadnutej chatrče na ulici „Huascar“, blízko vlakovej stanice. Tí síce našim smerom nejazdia ale radia nám inú autobusovú stanicu odkial jazdia denne našim smerom. Akurát že jej adresa už nie je vo výseči našej mapy Cusca. S pomocou rúk, našej zlepšujúcej sa slovnej zásoby a ochoty miesnych, túto autobusovú stanicu nachádzame. Nachádza sa na ulici „Antonio Lorena“, neďaleho psychyatrickej liečebne. Z nej vyráža asi 10 spoločností (zo stanice, nie z liečebne). Každá má svoj stánok a predavačky lístkov s nadháňačmi sa prekrikujú a pretekajú aby ulovili zákazníkov. Aj keď je konkurencia veľká, a hluk ako na tržnici, kartelové dohody sú uzavreté a ceny tým pádom rovnaké. Nikto bohužiaľ nepodráža. Po chvílke skúšania zisťujeme že autobusy jazdia do Santa Marie a odtiaľ jazdia kolektíva. Jedna pani, v snahe predať lísky prehlasuje, že z hydroelektriky chodia kolektíva, čo Lonelyplanet striktne odmieta. No čo, kniha je rok stará a podnikaví peruánci sú schopní pre USD spraviť aj nemožné. Páči sa nám podnikavý duch tejto pani, páči sa nám aj čas odchodu jej spojov. Zoznamujeme sa zároveň s dvomi francúzmi (chalan a baba) ktorí idú našim smerom. Chalan vie po španielsky a to sa môže hodiť. Voľba je teda jasná. Ideme po vlastnej osi a tak kupujeme lístky do Santa Marie za 15 solov, na ráno 7:30. Po ceste naspäť na hostel sa motáme v uličkách s miestnymi. Prechádzame cez miestne trhovisku a čumíme. Babky predávajú ovocie a zeleninu priamo z fúrikov. Všade je kopec predajcov a ešte viac kupujúcich, no najviac je všade odpadu. V jednej časti sa všetok odpad hromadí na jednu kopu. Sú tam nielen zbytky z ovocia, ale aj kosti, šupy, plast. Pri tom sa psy naťahujú o vyhodenú kostru nejakého zvera. Medzi tým všetkým sa hrajú deti.

 

 

IMG_7259.jpg

Trh v Cuzcu


Zastavujeme sa v jednej reštaurácii a nohami rukami si objednávame „Pollo broaster“. Na hlavné námestie sa dostávame po zotmení. Hlavné námestie sa všade nazýva „Plaza de Armas“, námestie armády. Armáda tu má silné postavenie, vojakov a ozbrojencov vidieť takmer všade. Sú na autobusových staniciach, pred bankami, štátnymi inštitúciami a dokonca aj v McDonalde alebo pred vstupom do niektorých, hlavne zahraničných, firiem. „Plaza de Armas“ je všade najkrajšie miesto v meste. S touto oblasťou sa vedia vyhrať, je zrekonštruovaná, vyasfaltovaná a čo je najlepšie, je zelená. Je tam nasadená táva a stromy, je to všetko upravené a poctivo zalievané. Inak by to vyschlo. Na každom námestí  je veľký kostol, pozostatok po španieloch. Tieto kostoly sú väčšinou postavené na inských chrámoch. V Cuscu je to najlepšie vidieť. Zastavujeme sa v malom podniku v ktorom vyprážajú niečo ako naše šišky. Skúšame to, je to sladké a je to dobré. Pred spaním skúšam sprchu. Trčí z nej elektroinštalácia. Mám strach aby to neskratovalo lebo voda je dobrý vodič. Teplá voda netečie, čo mi zatiaľ nepripadá samozrejmé. Očistiť sa treba, takže na skrat nemyslím a myslím radšej na teplú vodu.

 

Viac fotiek na:

https://plus.google.com/u/0/photos/101753267359297794842/albums/5709471727843746577

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

SVET

Šoky, nefunkčné lepidlo a Trump. Ako Rakúsko už deväť mesiacov volí prezidenta

Z víťazstiev sa už tešili, rozhodne sa až teraz.

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Bugár

Maďarskú menšinu reprezentujú od roku 1989 tie isté tváre.


Už ste čítali?