1. Avenida J. Prado (10.8. 2010)

Autor: Milan Balusik | 20.2.2012 o 9:22 | (upravené 23.2.2012 o 16:07) Karma článku: 5,53 | Prečítané:  294x

V auguste roku 2010 sme dvaja, ja a kamarát Janči, absolvovali trojtýždňovú cestu naprieč Peru, Bolíviou a Čile. Do tohoto krátkeho času sme sa snažili navšíviť čo najviac zaujímavých miest a vtesnať čo najviac zážitkov. Až teraz, po roku a pol sa mi podarilo dokončiť zápisky z tejto cesty a pripraviť fotky. Celý cestopis má 46 strán neformátovaného textu, ktorý obsahuje 28,920 slov. Aby toho naraz nebolo veľa, rozhodol som sa rozdelit text do 14 dielov, ktoré budem v týždenných cykloch publikovať. Ospravedlňte prípadné pravopisné chyby a preklepy v texte. Prajem príjemné čítanie.

Sme na letisku v Amsterdame. Hľadáme nejaký selfčekinový box aby sme sa mohli nahlásiť na náš let do Limy. Do boardingu chýba už len pár minút. Ani bránu sme dobre nenašli, tak sa pomaly začíname báť, či stihneme nastúpiť. Let z Budapešti trval 2 hodiny, ale v Amsterdame nás opäť starostlivo skontrolovali, vrátane pasov. Ako keby sme ani neboli v Schengene. Na nete som čítal, že maďari majú na letisku nejaké bezpečnostné diery, tak preto nebolo možné čeknúť sa hneď na oba lety. Konečne nachádzame selfčekinový box a ponúka nám posledné voľné miesta na konci lietadla. Je to ale dobré, pretože sú tu len dve sedadlá namiesto troch, máme blízko na záchod a občerstvenie na dosah. Počas letu zvládame palubný rýchlokurz španielčiny a 2 lekcie z učebnice pre samoukov. Plán je jasný. Turistické magnety a zastávky sú vytýčené, dátumy stanovené. Let trvá 12 hodín. Najprv sa letí medzi Európou a Anglickom, potom ponad Španielsko kde sa nalietava nad Atlantický oceán. Najviac času zabrie jeho prelet a nad Americký kontinent sa dostávame ponad územie Guyany ked prelietame ponad Georgetownom. Potom ešte dve hodiny cez nekonečné amazonské pralesy. Do Limy prilietame načas, niečo pred 17h miestneho času. Pred pristátím vypisujeme imigračný papierik, ktorý sa stáva po pase druhým najdôležitejším dokladom a s ktorým sa v rôznych národných podobách stretneme pri každom prekročení hraníc (celkovo 4 krát). Vidieť Limu je vykúpenie z tohoto nekonečného letu. Vidíme obrovké mesto, rozložené na pobreží nehostinnej, vyprahnutej krajiny. Lietadlo krúži nad mestom a jeho slumami, prelieta nad Tichý oceán, kde sa otáča a za stáleho klesania sadá na Americký kontinent. Vstupné formality prebiehajú hladko, i keď musíme vystáť dlhé fronty. Tešíme sa na ruksaky a pulzujúcu večernú Limu. Nie všetko nám ale má byť dopriate.


Calampas - predmestia Limy.

Calampas - predmestia Limy.


Čakáme pri páse a pozorne sledujeme prichádzajúcu batožinu. Nakoniec zostávame pri páse sami, spolu s nejakými neznámymi kuframi. Dosť nepríjemný pocit na úvod. Začíname tušiť zradu. Našťastie ku mne pristupuje pani s vysačkou KLM a lámanou angličtinou vyslovuje moje meno. Už viem, že naše bágle nie sú v Amerike. Janči spozornie, pretože jeho nehľadá. Bojí sa, že o jeho ruksaku nikto nič netuší. Jeho obava sa potvrdzuje a o jeho batohu nie je nikde žiadna správa. Nie je to dobrý začiatok pre naše trojtýždňové  putovanie. Postupne sa to vysvetľuje, niekto skomolil jeho meno a tým pádom nebol jeho batoh správne priradený. Dobre, batohy sme našli, ale zostali v Európe. Ďalšie lietadlo do Limy letí až nasledujúci deň. Čo teraz? Pani nám navrhuje že nám ich dovezú do hotela, problém ale vidíme v tom, že nevieme, kde budeme spať. Ďalší deň je naplánovaný presun, v Lime nemôžeme trčať a čakať na ruksaky. Nevieme čo nás na ceste čaká a koľko dní stratíme po ceste. Východiskom sa javí nechať poslať ruksaky do Cusca. Cusco má letisko. I keď sme našu cestu naplánovali opačným smerom, po úvahe sa rozhodujeme úplne ju obrátiť a ísť od konca na začiatok. Neskôr sa to ukáže ako rozumné, pretože týmto smerom sa človek lepšie aklimatizuje na nadmorskú výšku. Je teda rozhodnuté, cestujeme do Cusca. S malou dušičkou dúfame, že sa už nič nepokašle a batohy docestujú tam, kam majú. Dôležité teraz je nájsť autobusové firmy a zistiť, kedy ide nočný autobus do Cusca. Nechce sa nám moc trčať v Lime, Limu si odkladáme na záver, podľa toho, koľko času nám zostane. Na letisku meníme prvých 100 USD a vychádzame s oneskorením von, v ústrety nástrahám juhoamerických miestnych komunít.

Reprezentanti cechu taxikárov sa na nás okamžite vrhajú ako supy na zdochlinu. Chcú nás odviezť na miesto našich túžob, nech je kdekoľvek. Hlavne že pritom budú šušťať doláre. „You turist, you pay". Na túto axiómu sme si teraz museli veľmi rýchlo navyknúť. Zvlášť prefikaný je jeden taxikár, ktorý nám hneď začína vysvetlovať, že z letiska odchádzajú autobusy do mesta ale stoja 8 dolárov. Ľahko odhaduje že sme v meste noví a hľadáme spriaznené duše. Povyšuje nás do okruhu svojich kamarátov a oslovovuje nás "my friend". Zaprisaháva sa, že autobus do Cusca odchádza o 20h, že nás tam zavezie a že by sme mali rýchlo ísť aby sme to stihli. Kedže sme dobrí priatelia, ponúka nám autobusovú cenu za taxík, iba 8 dolárov na hlavu. Snažíme sa odmietnuť zdvorilo ale nedarí sa nám a tak utekáme preč. Lonelyplanet vraví jasne. Lokálne autobusy stoja 300 metrov od letištnej haly, za ostnatým drôtom, ktorým je letisko ohradené. Rozhodujeme sa pre dobrodružstvo a mierime do neznáma.

 

Jorge Chávez International Airport v Lime a jeho vystavne kusky.

Jorge Chávez International Airport v Lime a jeho výstavné kúsky.


Hneď za plotom sa ocitáme na rušnej šesťprúdovke „Elmer Faucett", po ktorej sa valia všelijaké autá tam a späť. Práve sa začala večerná špička. Zastávku nachádzame rýchlo, asi 100 metrov od východu. S úžasom pozorujeme ako to funguje. Je to trošku iné ako u nás. Veľké staré autobusy, malé minibusy a pomaľované dodávky v jednom kuse zastavujú na zastávke. Vo dverách nadháňač vykrikuje niečo na ludí stojacich na zastávke. Po chvílke nám dochádza, že asi miesta a ulice, kam ide. Ten, kto nechce nastúpiť sa tvári, že ho nevidí a nepočuje. Kto nadviaže očný kontakt, ten záujem má a naskakuje dnu. Niekedy už za jazdy. Niektoré autá majú ulice, ktorými prechádzajú, namaľované na sebe a neskôr som si všimol že majú aj čísla. Zastávka je označená „Paradero" ale nie je na nej žiadny rozpis ani mapka. Vieme, že najlepšie autobusové spoločnosti pre dlhú cestu do Cusca odchádzajú z „avenidy Javier Prado". Tam sa chceme dostať, aj ked táto avenida je parádne dlhá a my nevieme, v ktorej časti tieto firmy sú. Stojíme na zastávke a čumíme na ten ruch ako čerstvo vyorané myši. Miestni zasa čumia na nás, moc turistov týmto spôsobom necestuje. Prvý sa orientuje Janči, nadväzuje očný kontakt s nejakým típkom, ktorého auto má na boku namaľované „J. Prado". Po skontrolovaní trasy a dialógu „Javier Prado?", „Sí" naskakujeme odvážne dnu. Kukáme na ten ruch okolo, na ľudí na ulici. Minibus sa šinie po ceste, pláva z jedného pruhu do druhého a trúbi. Míňame rieku Rio Rímac, ktorá oddeľuje nebezpečnú časť mesta od tej ešte nebezpečnejšej. Našťastie mierime do tej bezpečnejšej časti. Rieka v tomto období vypadá ako dedinský potok pred prívalovým dažďom. Opúšťame chudinské štvrte. Každou väčšou križovatkou sa domy okolo cesty zlepšujú aj keď to nie je žiadne terno. Najprv prechádzajú z nepálených tehál a prízemných domkov na pálené tehly, potom sa pridávajú poschodia a nakoniec na niektorých aj fasáda. Vrcholom sú domy obohnaté plotom a ostnatým drôtom. Kedykoľvek náš minibus zastavuje, nadháňač vyskakuje a vykrikuje svoje zastávky. Naspäť naskakuje už za jazdy, keď sa minibus pohýňa. Je jedno či sme na zastávke, stojíme na červenej alebo len tak v zápche. Zastávky sú kdekoľvek a nemuselia byť označené „Paradero". Zastavuje sa všade, kde stoja ľudia alebo keď niekto popri ceste mávne. Spočiatku sa ide dobre, minibus je poloprázdny.

Najskôr nám do neho naskakuje chlapík s hlhým rohom ktorý vypadá ako dvojmetrová fujara. Dáva si ho do uličky a porozpráva nám príbeh, ktorému nerozumieme ale tušíme že je veľmi smutný. Potom zdvíha roh a začína naň trúbiť. Ako minibus pláva medzi pruhmi cesty, roh mu lieta okolo mojej hlavy a čakám kedy ma s ním ovalí. Po pár minútach umeleckého trúbenia sa chlapík snaží za svoj výkon zinkasovať nejaké peniaze. Všetci sa nezúčastnene pozerajú von oknom. Pozeráme sa aj my ale jedným očkom ho sledujem, aby nejak nevyskratoval, keď uvidí turistov. Prehadzuje si fujaru cez plece, vystupuje a čaká na ďalší kšeft. To využívajú iní típci s gitarami a naskakujú do busu. Jeden je o barlách, asi aby zvýšil súciť cestujúcich, ale do busu naskakuje za pomoci parťáka veľmi mrštne. Rozkladajú sa v prednej časti hneď za šoférom a začínajú nám hrať. Najprv na nástroje, potom na nervy. Vitajte v Peru, myslím si v duchu, pretože hrajú presne ten druh piesní, ktoré poznáme z Európy. Po pár pesničkách obchádzajú s klobúkom cestujúcich a ako mrštne naskočili, tak mrštne aj vyskakujú. Minibus sa pomaly zapĺňa a čím ďalej viac času trávi státím v zápche a pomalým posúvaním sa vpred. Vieme že už sme na „avenide J. Prado". Už sa sa po nej vezeme skoro pol hodinu a autobusové stanice nikde. Obraciame sa o pomoc na spolucestujúcich, medzi ktorými sme doposial tíško sedeli a snažili sa s nimi splynúť. Splývanie sa nám darí ako bielemu medzi cigáňmi. Lámavou španielčinou a našou chabou slovnou zásobou zisťujeme ako ďaleko sú "estaciones de buses". Po náročnej gestikulácii sa dozvedáme, že je to ďaleko a že mamé trpezlivo sedieť. Tak sedíme a čakáme. Stojíme v zápche a čakáme. Šofér sa asi rozhodol už ďalej nezastavovať a nepriberať nových pasažierov, keďže sme boli už zaplnení do posledného miestečka. Našu zastávku nemíňame len vďaka duchaplnosti miestnych, ktorí z nášho rozhovoru už vedia, kam ideme. Krikom a buchaním do stropu upozorňujú šoféra, že vezie turistov a že by sme radi vystúpili. Minibus zastavuje v strednom pruhu 6 prúdovej avenidy. Našťastie, miestni šoféri sú zvyknutí na takého zastavovanie a na chodcov v premávke. Celkom bezpečne prebiehame stredový obrubník po ktorom sa vraciame tých pár stoviek metrov späť. Dobrodružstvo, ktoré sme zažili je na nezaplatenie, za cestu sme zaplatili 1,50 sola, čo je necelý 1 dolár.

 

Vecer na avenide J. Prado.

Večer na avenide J. Prado.


Autobusové firmy na „avenide J. Prado" sídlia pri mimoúrovnovej križovatke s ďalšou veľkou avenidou nazvanou "Paseo de la República". Obísť túto križovatku trvá asi 15 minút. Nevieme, že ju v ten večer obídeme ešte niekoľko krát. Medzičasom sa nám zotmelo, čo ešte zhoršuje naše orientačné schopnosti v novom meste. Je už niečo pred ôsmou hodinou večer, najvyšší čas nájsť nejaký spoj a skočiť do autobusu.  Náš dlhý deň ale ešte ani zďaleka nekončí. Obiehame postupne všetky spoločnosti na tejto triede (Cruz del Sur, Tepesu, Ormeňo, Junin, ExcluCiva a Cial) ale žiadna nemá v ponuke nočný spoj do Cusca. Všetky spoje odchádzajú hlavne poobede, takže najbližšie idú až nasledujúci deň. Po zistení tejto nemilej skutočnosti nám nič iné nezostáva iba zakempovať v Lime a do Cusca sa pobrať nasledujúci deň. Kým absolvujeme všetky spomenuté spoločnosti, je už po desiatej hodine večer a ruch pomaly útícha.

Ulice začínajú byť prázdne a tiché. Lonelyplanet hlási jedno ubytovanie neďaleko našej križovatky. Rozhodujeme sa moc nešpekulovať a nájsť ho. Mapu tejto časti má Lonelyplanet chabú, takže blúdime v tmavých a nebezpečne tichých bočných uličkách. Nepomáhajú nám ani dve policajtky, ktorých sa pýtame na cestu. Cestu nám síce ukazujú, vedia kde to je, ale aj keď nasledujeme ich pokyny, hostel sa nám nedarí nájsť. Policajtov je na „Avenide J. Prado" požehnane. Našťastie nemáme naše veľké ruksaky, iba tie príručné. To spolu s Lonelyplanet v ruke stačí na to, aby sme aj tak boli ľahko identifikovateľní ako cudzinci. Blúdime a znenazdajky sa pred name objavuje hostel Collacocha na ulici Andres Reyes. Som už unavený z cesty a zúfalý z predstavy, že budeme celú noc blúdiť po Lime. Nespal som už 26 hodín a viem že nasledujúcu noc sa v autobuse opäť moc nevyspíme. Janči síce nespal ečte viac, lebo noc pred odletom nespal vôbec (aby nezaspal) ale nevypadá moc unaveno. Hostel síce stojí 55 solov na noc ale som rád, že sa môžeme po náročnom dni konečne zložiť. Toto ubytovanie je z núdze cnosť, nemáme moc na výber a je najdrahšie aké absolvujeme. Na druhej strane je najlepšie, aké budeme na našej ceste mať. Od tohoto ubytovania to pojde s cenou a kvalitou už iba dole vodou. To zatiaľ netušíme. Sprcha je úžasná a je dokonca aj teplá. Unavení sa vystierame v posteliach. Aj dovtedy čulý Janči zaspáva v priebehu pár minút, oblečený a s rozpísanou smskou.

 

Viac fotiek na:

https://plus.google.com/u/0/photos/101753267359297794842/albums/5709474485722542273



Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

SVET

Šoky, nefunkčné lepidlo a Trump. Ako Rakúsko už deväť mesiacov volí prezidenta

Z víťazstiev sa už tešili, rozhodne sa až teraz.

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Bugár

Maďarskú menšinu reprezentujú od roku 1989 tie isté tváre.


Už ste čítali?